O projekte

Webstránka miestakultury.sk žije od roku 2018 ako nadstavba publikácie vydanej v roku 2016. Tú si stále môžete zakúpiť tu: https://34.sk/shop/ba2/ Pozývame čitateľov ďalej objavovať, dopĺňať a žiť miesta kultúry v Bratislave!

Úvod z tlačenej publikácie:

Takmer desať rokov po vydaní knihy BA!Od UFA k UFU – U-fu-turistického „sprejvodcu” po súčasnej Bratislave prichádza jeho voľné pokračovanie. Sonda BA!! má namierené viac pod povrch a tentoraz aj do minulosti. Je to súbor spomienkových rozhovorov a textovo množstve zdola založených, inštitucionálne nezriaďovaných priestoroch, ktoré začali spontánne vznikať po roku 1989 a utvárali vždy po nejaký čas kultúrny život nášho hlavného mesta – minimálne pre časť jeho obyvateľov. Rovnako predtým ako aj teraz nás fascinuje psychogeografia, sociálna a kultúrna topografia svojráznej minimetropoly, ktorá vo svojej histórii mala a stále má čo ponúknuť – no zároveň so sebavedomou ambíciou rastu do výšky aj do šírky akoby možno niekedy až priľahko zabúdala na svoj vzácny kultúrny potenciál, ktorý je pre dobrý život v meste minimálne rovnako dôležitý ako fungujúca doprava, čistota či zeleň.

Miestami, kde takýto potenciál načas vyviera na povrch, je okrem iného aj krehká a premenlivá kultúrna občianska infraštruktúra. Živé podhubie neurčitej trvanlivosti pretkávajú hudobné kluby, galérie, umelecké a spoločenské uzly rôzneho druhu založené priamo obyvateľmi, s nadšeníma chuťou vniesť do svojho prostredia čosi, čo mu dovtedy chýbalo: kúsok tvorivej energie, ľudského aj poetického rozmeru či generačného ducha. A tiež možno chvíľkového, no dôležitého pocitu vlastníctva – veď komu inému by mesto malo patriť, ak nie ľuďom, ktorí v ňom žijú a tvoria? Socializmus so svojím centrálnym plánovaním urbanizmu aj kultúry vystriedal neustály zápas o tvár verejného priestoru,ktorý má kolektívneho vlastníka, ale v ktorom môže každý zohrať veľmi konkrétnu rolu.

Je asi prirodzené, že nezávislé kultúrne priestory zvyknú zanikať rovnako náhle, akosa zrodili: jedného dňa to ľudí skrátka prestane napĺňať, zvýši sa nájomné alebo nepredĺži zmluva, komunita sa rozpadne, hobby aktivita ustúpi rodine, práci či iným povinnostiam, prípadne sa objavia iné prekážky vrátane obligátneho vyčerpania. Zdalo sa však zvláštne, že keď naše obľúbené miesta skončia, málokedy po nich zostáva viac než len osobné spomienky „preživších” – či už priamych aktérov alebo početných návštevníkov.

Fotografie, letáky, webstránky – všetok dôkazový materiál sa presúva v lepšom prípade do súkromných archívov, v horšom mizne bez stopy. Kým kamenné inštitúcie majú svoju pamäť, presahujúcu dobu života ich zakladateľov, po zhora nezriaďovaných kultúrnych aktivitách často nezostane nič, na čo by mohli ďalšie generácie nadviazať. Aj keď občianska spoločnosť sa u nás od zmeny režimu iste vyvíja, dozrieva a scéna rastie, akoby nad ňou stále visela akási kliatba diskontinuity. Myšlienka pokúsiť sa zmierniť túto efemérnosť a posilniť povedomie o tejto časti kolektívne zdieľanej kultúrnej pamäti sa zrodila už dávnejšie a bola jedným z hlavných popudov, pre ktorý táto kniha nakoniec vznikla.

A aké boli dôvody pre výber priestorov, ktoré sa v publikácii ocitli? S vedomím rizika, že každá selekcia je aj zároveň postojom, snažili sme sa formou subjektívnych výpovedí zmapovať miesta, ktoré sa zapísali do generačného po(d)vedomia a stali sa dôležitými majákmi na kultúrnej mape mesta za ostatných takmer tridsať rokov. Zo spomienok však vyvstali tiež príbehy nadšeneckých osobných iniciatív, v ktorých primárnym motívom fungovania nebol zisk, ale snaha kultivovať prostredie a podporiť scénu, priniesť niečo nad rámec bežných prevádzok, komerčných podnikov či kamenných inštitúcií, bez ohľadu na veľkosť priestoru. Postupne sa tak skladá aspoň čiastkový obraz o fragmentovanej, ale predsa silnej nezávislej kultúrnej scéne v Bratislave. Pritom sa vynárajú aj rôzne otázky.

Aký je podiel činnosti nezávislých iniciatív na kultúrnej ponuke hlavného mesta? Akú úlohu hrajú miesta živej kultúry pri utváraní generačnej skúsenosti – predovšetkým mladých ľudí? Aké sú skutočné príčiny zániku kultúrnych a umeleckých priestorov? A tiež – čo by sa mohlo a malo spraviť pre to, aby nezávislé priestory a ďalšie občianske aktivity dokázali dlhodobejšie prežiť? Ak raz v budúcnosti vznikne akýsi Ústav kultúrnej pamäti národa(v čo dúfame), aj táto kniha sa snáď môže stať východiskom pre ďalšie skúmanie.

Slávo Krekovič, Zuzana Duchová

Úvod grafickej sekcie

Súčasťou publikácie sú popri fotografiách a dobovom grafickom dizajne axonometrie jednotlivých miest (v dvoch prípadoch postupné sťahovanie sa inštitúcie po meste). Väčšia časť vychádza z reálnych proporcií – podkladom boli plány priestorov, ktoré sa nám podarilo získať. Neúplné dáta sme príležitostne dopĺňali meraním, niektoré priestory sme museli zamerať kompletne. Získavanie podkladov bolo enormne náročné. V prvých fázach sme boli – viac ako dizajnérmi – žurnalistami, prípadne detektívmi, s vysokým nasadením dedukcie a improvizácie. Pri miestach dlhodobo neprístupných alebo zaniknutých sme použili tzv.spomienkové rekonštrukcie – schémy naskicované pamätníkmi. Keď- že takto nie je možné určiť presné proporcie, je ich kresba naznačená prerušovanou, „neurčitou” linkou – skutočnosť mohla byť odlišná. To platí aj pre vzhľad a rozmiestnenie mobiliáru, ktorý vnímame skôr symbolicky ako deskriptívne. Mierka priestorov je ilustrovaná štafážou z obrázkového písma Hello dizajnéra Lukáša Čemana, prípadná podobnosť s reálnymi osobami je väčšinou náhodná.

Našou víziou je v projekte pokračovať, preto nám neváhajte adresovať vaše prípadné podnety a korektúry nepresností. Pri najbližšej príležitosti sa ich pokúsime zohľadniť.

To platí aj pre fotografie a grafický dizajn, tu prezentovaný rozsah je prirodzene neúplný. Veríme, že sa nám v budúcnosti aj vďaka vašim vkladom podarí vytvárať čo najkomplexnejší obraz miest už neexistujúcich – ale aj vďaka BA!! – stále prítomných.

Braňo Matis, Lenka Navrátilová, Beáta Paňáková

Stránka vznikla s podporou Medzinárodného vyšehradského fondu.

**_Zuzana Ivašková: Nájsť vlastný stred

„Máte pocit, že doba sa tak dramaticky zmenila?“ SK „Jasné, že sa zmenila.“ ĽB „Ale nie dramaticky.“_**

Kultúrna pamäť je pamäťou kolektívnou, uskutočňovanou v komunikácii ľudí. Aby bol tento atribút napĺňaný, musí sa stať verejným, teda zaznamenaným a šíreným. Len tak môže vzniknúť priestor pre spoločenskú reflexiu kultúrnych hodnôt a pre ich opätovné utváranie.

Srbský architekt a esejista Bogdan Bogdanović v publikácii Sprievodca labyrintom mesta (2005) upozorňuje, že „tam, kde neexistuje skutočná historicita, spätá s organickými, nerozbitými mestskými organizmami, uchopiteľnými a merateľnými ľudskými zmyslami a pamäťou, tam sa objavia myriady popletených, domnelých, nanútených a vsugerovaných „spomienok” a najrozličnejších malých, ľubovoľných „dejín, minikultúr, minimorálok a miniumení”.

Publikácia BA!! Miesta živej kultúry 1989-2016 je príspevkom k zaznamenaniu lokálnej kultúrnej pamäte cez nezávislé kultúrne priestory Bratislavy prostredníctvom autentických výpovedí ich tvorcov a spolupracovníkov.

Zhmotnené vízie, ktoré publikácia predkladá, sú súčasťou sociálno-priestorových zmien, ktoré sa v Btratislave odohrávali a odohrávajú. Priestor už dávno nie je považovaný za kulisu javov. Je plný kontextov, sociálne (kultúrne) produkovaný. Z výpovedí tvorcov možno vyčítať, že miesta, ktoré vytvorili a napĺňali programom, neboli statické, nemeniace sa entity.

Podrobené vyjednávaniu, záujmu a niekedy aj nezáujmu verejnosti, reakciám návštevníkov, či vnútornému spochybňovaniu, prechádzali procesom aktívneho utvárania a potenciálnych premien, nezriedka zhmotneným do fyzického presunu, či zániku.

Postupne sa utváral ich význam cez subjektívnu skúsenosť tých, čo miesto „zažili”. Miesto môže podľa geografa Yi-Fu Tuana získať pre dospelého človeka význam cez stály prírastok sentimentu. Je tvorené kontinuálnym zhromažďovaním významov, zahusťovaním predstáv, pamäte, ako výsostne subjektívnej skúsenosti, prostredníctvom ktorej sa ustanovuje zmysel konkrétneho miesta a miesto samé.

Zaniknuté kultúrne miesta Bratislavy prepája istá neurčitá a neartikulovaná súvislosť – možnosť perspektívy, zväčša nezdieľanej, a predsa spoločnej skúsenosti, ktorá je súčasťou kultúrnej pamäte mesta.

Mesto, v ktorom je obsiahnutá kultúrna pamäť, si zároveň vytyčuje nové vízie. Tejto „na budúcnosť zameranej plodnej nestability” (Michal Janata, Veľkomestá 19. a 20. storočia, 2015) zažívame v novodobej histórii Bratislavy dosť, viac ako na budúcnosť je však zameraná na okamžitý výsledok bez pamäte. Na pozadí rýchlych spoločenských zmien, premien vlastníckych a priestorových vzťahov sprevádzaných absenciou potrebných rámcov a regulatívov komunálnej politiky vytvorili individuálne príbehy aktérov jedinečnú stopu.

Skúsenosť tvorcov kultúrnych miest je tak neraz testovaním toho, akej prevádzky lokálnej demokracie sme v praxi schopní. Antropológ Marc Augé v diele Non-places: Introduction to an antrophology of supermodernity (1995) popísal miesto ako kultúru lokalizovanú v čase a priestore, konštrukt utváraný určitou sociálnou skupinou za účelom symbolizácie a posilňovania vlastnej (osobnej, zdieľanej) identity.

Aktéri a tvorcovia pomenúvajú individuálne motivácie stojace za existenciou konkrétnych miest kultúrneho života Bratislavy. Ťažko v ich konaní hľadať nejaký spoločný vzorec, manipulovať k popísaniu univerzálnych príčin ich vzniku.

V jednotlivých výpovediach akcentuje prirodzená potreba sebarealizácie, hľadanie individuálnej vnútornej integrity, či vonkajšej legitimity, potreba vyjadriť sa, či sa odlíšiť, vymedziť, reagovať, autorsky vypovedať alebo komunitne zdieľať. To všetko verejne.

Rozdielna je tiež skúsenosť týchto miest – od klubových, určených užšiemu okruhu známych, cez konceptuálne, umelecky náročné programy, subkultúrne reakčné výpovede, dočasné pop-up fenomény, až po kultové miesta kultúrneho života Bratislavy, ako aj príčiny zániku – od legitímnych osobných rozhodnutí po zásah vyššej (byrokratickej) moci.

Vo všetkom, čo vzniká, je obsiahnutý zárodok zániku. Miesta zanikajú, aby mohli opäť vzniknúť v inej podobe – alebo aj nie. Sú súčasťou vlastnej dynamiky mesta.

Publikácia sa nesnaží o kritickú reflexiu, žiadne veľké pravdy sa (našťastie) nekonajú, tak ako je každá priblížená skúsenosť subjektívna. Nehrá rolu, či dané miesta vznikali spontánne alebo koncepčne. Jednotlivé rozprávania sú predovšetkým záznamom (pamäťou) toho, ako – niekedy aj za nepriaznivých okolností – nájsť vlastný stred.

Ako hovorí v rozhovore jeden z aktérov: „Je to snaha robiť niečo zmysluplné v tomto prostredí a meniť ho tak, aby sa v ňom dalo fungovať. Robiť niečo svoje.”

Autorka je humánna geografka.

Humánna geografia je spoločenská veda, ktorá skúma svet ľudí, komunít a ich kultúr s dôrazom na vzťahy v priestore a miesta.