Trivjednom

Ľubica Segečová: Niečo nám chýbalo, tak sme sa rozhodli, že si to urobíme

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Trivjednom je projekt dizajnérok Silvie Lovasovej, Sylvie Jokelovej a Ľubice Segečovej. Vo svojom ateliéri si urobili galériu Trivjednom uvádzajú, kde prezentovali verejnosti dizajn a veci s ním súvisiace tak, ako ich ony vidia. Galériu už nerobia, dizajn áno.

Ako ste začali so spoločným priestorom?

Už v roku 2010 sme sa rozhodli, že ho založíme a v septembri 2011 sme začali. Prenajali sme si priestor priamo pod Photoportom Filipa Vanča na Pražskej. Pôvodne sme mali veľké plány, ako si urobíme ateliér a showroom. So Silviami sme sa stretli na VŠVU v ateliéri produktového dizajnu. Chceli sme veľký výklad do ulice, aby nás všetci videli.

Ale pri hľadaní priestorov sme zistili, že to nebude také jednoduché. Filip prerábal priestor na Pražskej. Boli sme sa pozrieť. Vtedy to ešte vyzeralo pomerne bezútešne. Ale bol tam Filip. Spodný bizarný kancelársky priestor bol voľný. Mal dokonca aj výklad, ale na parkovisko. Rozhodli sme sa to skúsiť, aj z toho dôvodu, že by sme tam neboli úplne izolované. Veľa času sme trávili u Filipa.

Aké ste mali akcie?

Chceli sme mať pôvodne iba ateliér a robiť naše veci. Za rok prevádzky showroomu sme vlastne nemali ani jedného návštevníka. Všetko, čo sme predali, bolo väčšinou počas vernisáže vo Photoporte. Ľudia prišli k nám dole a niečo si kúpili. Potom sme pochopili, že to fungovať nebude, a že vlastne ani nechceme „robiť dizajn” do showroomu a predávať ho. Začali sme robiť ucelené autorské projekty.

V priestoroch bola jedna miestnosť s výkladom, rovno pri vchode. Nehodila sa na ateliér. Rozhodli sme sa ju využiť na galériu. Chýbali nám tu výstavy súvisiace s dizajnom, ktoré by nás zaujímali. Vtedajšia produkcia „dizajnérskych” výstav bola slabá a príliš konzervatívna. Keď sme napríklad vystavovali v Slovenskom centre dizajnu, rozdali sme produkty, ktoré sme vyrobili z grantových peňazí. Galéria ostala od druhého dňa prázdna. Nestretlo sa to s pochopením.

Vnímanie dizajnu u nás a jeho vystavovanie bolo z nášho pohľadu veľmi „rigidné”. Nerobíme vázy na sokle, ale veci, čo sa dajú odniesť z galérie alebo tam vôbec nie sú.

Z pohodlia začiatočníčok okrajového žánru sme sa rozhodli, že začneme prevádzkovať galériu. Chceli sme vystavovať procesy, slepé uličky alebo vedľajšie produkty a nie hotové veci. Dizajn (ak už musíme používať kategórie) má pre nás tekuté hranice, a ani tie sa nám nechcelo rešpektovať.

Balansovali sme na hrane. Najväčší úspech mala asi výstava Emila Drličiaka. Zabralo to najprv rok rozhovorov, kým sme ho spracovali a zoznámili sa s „materiálom”. Keď sme sa ponorili do jeho archívu, pochopili sme, že sa to nedá urobiť kurátorsky. Tak sme sa rozhodli vystaviť všetko! Výstava trvala tri týždne. Otvárali sme škatule a vešali veci zľava doprava. Galéria bola plná jeho vecí a každý týždeň sme ich reinštalovali.

Prvú výstavu mal grafický dizajnér Peter Liška. Vystavil voľné sieťotlače a fotografie, ktoré pôvodne vznikli ako ideové skice.

Mali sme aj pár site-specific výstav. Grafická dizajnérka Janka Bálik vyrobila 300 sadrových banánov, ktoré boli nainštalované v tom malom priestore tak, aby ich nebolo vidieť. Na vernisáži ich predávala na váhu.

Oslovili sme aj Sväťa Mikytu, ktorý si prizval sochára a keramika Imricha Vaneka (dnes už žiaľ nežije) a spolu spravili jednodňovú performance – battle. Celý deň pracovali so 100 kilogramami hrnčiarskej hliny, ktorá neustále menila svoj tvar. Nakoniec nič neostalo, ale počas performance vznikli desiatky sôch, reliéfov a objektov.

Poslednú výstavu mal fotograf Filip Vančo. Vystavili sme obsah jeho smartfónu. Všetky fotky zaradom. Ideové skice sa miešali s dokumentáciou každodennosti, deti, nákupné zoznamy, romantické fotografie západu slnka, malé umelecké diela. Bola to vernisážová galéria.

Ako s týmito aktivitami súvisí festival SELF?

Tak, že vznikol v tom istom roku, kedy sme sa nasťahovali na Pražskú. Ako Trivjednom sme spolu robili na inštaláciách pre SELF, ale organizačne a kurátorsky som tento festival riešila s Máriou Riškovou a Evou Kašákovou. Prvé tri ročníky sa udiali na Pražskej, v našom ateliéri, vo Photoporte, v záhrade na parkovisku a v garáži. Bol to taký malý festivalový urbanizmus.

SELF má každý rok inú formu. Začínal ako klasický festival s hlavnou scénou, kníhkupectvom, workshopmi, barom atď. Neskôr to bolo premietanie filmu, diskusia, výlet do Kosova a tento rok letná škola.

Nemôžu ťa kritici obviniť, že pri ničom nevydržíš a nemáš svoj štýl?

To by bolo krásne, keby ma kritici z niečoho obviňovali. Žiaľ, ak sa tak deje, tak asi len niekde v súkromí. Toto naše prostredie (scéna) je veľmi pohodlné a bezpečné. Pre mňa je prirodzené veci neustále prehodnocovať, a tak sa potom samozrejme deje to, že svoje výstupy mením. Ale nemyslím si, že sú to „iné veci” – možno iné formy.

SELF stále organizujeme, tento rok prebehol už piaty ročník, to sa mi zdá na naše pomery celkom vytrvalé. Pri SELF-e sme rýchlo pochopili, že nemôžeme držať formu kvôli očakávaniam publika, takto veci nedokážeme robiť. Vznikol z čisto sebeckej potreby, a tak si ju každý rok ďalej napĺňame.

Robíme to, čo nás zaujíma. V prípade galérie Trivjednom uvádzajú to bola kapitola, o ktorej sme od začiatku vedeli, že bude uzavretá. Dva roky sú akurát. Nie sme galeristky.

Prečo ste sa odsťahovali?

Z praktických dôvodov. Priestor bol príliš drahý, prenajímateľ (Hotely mládeže Slovenska) nemal absolútne žiadnu vôľu si nás tam udržať. Finančne sme to nedokázali ťahať. Okrem toho tam bolo strašne vlhko a zima. Potrebovali sme sa pohnúť z miesta. Nebolo to ľahké, odísť „od Filipa”.

Presťahovali sme sa do Cvernovky. V mojom prípade to bol návrat, lebo som tam mala ateliér už predtým. Postavili sme si nový ateliér s veľkým skleníkom na špinavú prácu uprostred. Do priestoru na Pražskej sa po nás nasťahovali robotníci kvôli stavbe budovy pre ministerstvo zahraničných vecí. Teraz je prázdny.

Spolupracovali

Ľubica Segečová Sylvia Jokelová Silvia Lovasová Filip Vančo