Enter Gallery

Vanda Sepová: Bola to výzva

Zaznamenal: Marek Kuchár

Galéria Enter alebo Enter Gallery sa orientovala na mladé súčasné umenie a vystriedala tri priestory v centre Bratislavy. O putovaniach rozpráva zakladateľka Vanda Sepová.

Prečo vznikla Galéria Enter?

Tých momentov „prečo” bolo viacej. Jedným z nich bol náš pocit, že sa v bratislavských galériách opakovali stále tie isté veci dookola. Chceli sme priniesť nové umenie, ktoré ešte nenadobudlo status „akceptované”.

Druhým dôležitým momentom bola otázka, do akej miery je možné pôsobiť v meste s galériou, ktorá by dokázala fungovať bez finančného zázemia. Takýmto spôsobom totiž Enter fungoval. Predovšetkým zo začiatku sme na to nemali žiadne financie.

Bola to pre nás výzva, či budeme schopní niekoho zaujať, a to natoľko, že jeho nevyužívaný priestor oživíme (tým, že tam urobíme „nejakú galérku”) a on nám za to ten priestor poskytne. To boli dva experimenty a skúška zároveň…

Vznikla galéria už s konkrétnou víziou toho, ako by mala vyzerať? Zamerali ste sa napríklad na nejaké konkrétne médium?

Mali ste manifest? To až asi nie :), ale istá vízia tam samozrejme bola. Pochopiteľne, ak máš svoju vlastnú galériu, môžeš si tam robiť v podstate čo chceš a vystavuješ teda aj to, čo ťa niečím oslovuje. Takže do istej miery sa jedná o subjektívne rozhodovanie. Nedá sa však povedať, že by sme boli zameraní na nejaké konkrétne médium.

Ako vznikal výstavný plán? Prezentovali ste mladších a menej známych umelcov. V tej dobe, pre mnohých z tých, ktorých sme v galérii prezentovali, išlo vôbec o ich prvú skúsenosť s vlastnou výstavou. Som veľmi rada, že sa mnohí neskôr uchytili, etablovali a presadili na scéne a že tá naša idea po ktorej sme išli – predstaviť „neokukané tváre˝, nebola mylná.

Prinášalo to samozrejme so sebou aj riziko, ktoré veľa ľudí vlastne nechce podstúpiť. Pre nás však bol práve tento prístup zaujímavý, to hľadanie, skúšanie a vlastne také živé laboratórium. Čo sa výstavného plánu týka – časť sme vytvárali my a zvyšok sme ponúkali pre open call.

Kto viedol galériu? Menilo sa jej osadenstvo?

V úvode som to viedla ja s Matejom Rosmánym a časom sa tam vymenili aj ďalší ľudia. V istom období to bola Eliška Mazalanová a Matej Vakula, Peťo Barényi či Katarína Slaninová. Boli obdobia, kedy nás tam pôsobilo viac a potom aj keď nás bolo menej, alebo keď som Enter viedla sama.

Ako ste vnímali výtvarnú scénu v čase, keď ste otvárali Enter?

Scénu sme vnímali ako trochu nudnú a opakujúcu sa. Zaujímalo nás, či to dokážeme zmeniť, narušiť a obohatiť to, alebo teda aj pokojne vyhorieť. Nechcem tým však povedať, že by autori, ktorí boli vtedy aktívni a sú aj doteraz, neboli kvalitní a že by nerobili zaujímavé veci.

Náš zámer tkvel ale v tom, aby sme priniesli niečo iné. Keďže v tom období bolo možné v rámci jedného roka vidieť na niekoľkých výstavách, či už kolektívnych alebo samostatných, stále tie isté mená.

S odstupom času si myslíš, že sa vám to aj podarilo?

Ja si myslím, že áno (neskromne :) Za priestory, v ktorých galéria pôsobila, ste nemuseli platiť nájomné, avšak viackrát ste sa sťahovali. Aké boli dôvody? Bolo to aj preto, že sme nikdy nemali žiadnu zmluvu alebo niečo podobné, bol to v istom zmysle punk.

Z prvých priestorov na Panenskej ulici mal majiteľ už povolenie na búranie budovy, a to nás prinútilo hľadať si niečo nové. Podarilo sa nám získať priestor na Zámočníckej ulici. Tam bol však problém, že evanjelická cirkev, ktorej objekt patril, začala neskôr vstupovať do výstav a prišlo tam aj k momentom cenzúry. A preto sme sa vlastne zo dňa na deň zbalili a odišli. Nový priestor sme našli na Panskej ulici vo dvore.

Každý z nich bol špecifický. Ani jeden z nich nebol v štýle „white cube gallery”. Keďže sme však nemali žiadne peniaze navyše, nemohli sme si ani dovoliť zasahovať do tých priestorov a meniť ich. Ostávali v pôvodnom surovom stave. Ponechaná tak bola atmosféra podivného priestoru, ktorý je v podstate mŕtvy, keďže v ňom dlho nikto nežil a nič sa v ňom nerobilo.

Tu je zaujímavá tá druhá časť nášho experimentu – ako a či je možné vrátiť priestory, ktoré sa vytrácajú z mentálnej mapy naspäť medzi ľudí, kedy si povedia: „Á, to je ten priestor, áno.” Prinavrátiť im tak život.

Nevnímali ste to ako nevýhodu pre fungovanie galérie? Neuberalo vám to energiu?

Skôr naopak, ako výhodu. Po čase ťa to v istom zmysle môže prestať baviť – pôsobiť v jednom priestore. Mám rada, ak môžem skúšať niečo nové, hľadať nové momenty, ak neostávam vo svojej komfortnej „zaistenej” zóne.

A Enter práve nebol ten typ kamennej inštitúcie, ktorá má byť nejaká konkrétna. Bola to premenlivá štruktúra, a teda faktor sťahovania ako taký nepredstavoval problém. Ľudia však vtedy na niečo podobné – mobilného charakteru – neboli zvyknutí. Reagovali skôr, že „to musí byť peklo a náročné”. Podľa mňa to však bolo fajn.

Menilo sa v priebehu tých rokov, a predovšetkým presunov do iných budov publikum? Bolo to to klasické „výtvarné” obecenstvo?

V období, keď sme pôsobili na Panenskej ulici, sme k tomu pristúpili spôsobom, že sme navštívili obchody, kancelárie a rôzne iné prevádzky v blízkom okolí galérie a ľudí sme osobne pozvali na vernisáž či na výstavu. Mnohí z nich skutočne prišli a dokonca sa niektorí pravidelne vracali (napr. pochôdzkari, policajti, ktorí chodili na každú výstavu).

V podstate sme nikdy nemali klasické galerijné obecenstvo. Na bratislavské pomery toho času sme mali pomerne vysokú návštevnosť. V rámci jedného dňa, kedy sme mali otvorené tri hodiny (od 16:00 do 19:00 hod.) k nám prišlo približne 15 až 20 ľudí. Na propagáciu sme ale nemali financie. Rolu zohrávala skôr tá komunikácia s ľuďmi.

Ako ste boli financovaní?

Spočiatku sme nemali žiadne peniaze. Neskôr sa nám podarilo veľa vecí získať vďaka sponzoringu a grantom. Prebiehali v galérii Enter okrem výstav aj iné podujatia? Mali sme napr. performance, médium, ktoré v tom čase bolo viacmenej polomŕtve až mŕtve. Premietania filmov, diskusie či prednášky. Boli to napr. aj rozhovory cez skype z USA. Išlo o eventy k jednotlivým výstavám, ale aj o externé projekty.

Prečo teda po troch rokoch pomerne úspešného pôsobenia galéria zanikla?

Z môjho uhla pohľadu sa jednalo o akési vyhorenie, začala som nadobúdať pocit, že galéria je už prežitý koncept, ktorý ma prestal istým spôsobom zaujímať. Už som si to asi nejako vyčerpala a nevedela som si ďalej predstaviť ťahať niečo zo zotrvačnosti, to by bola najväčšia chyba. Taktiež sme sa aj všetci akosi rozbehli niekam inam.

Nehral v tom ale rolu finančný krach alebo opätovný problém s priestorom, či nebodaj nejaký konflikt. Zároveň sa však v tej dobe nenašiel nikto, kto by chcel po nás galériu prevziať a pokračovať v jej činnosti.