Barus Rattus

Maroš Schmidt, Klára Prešnajderová: Boli sme bratislavská kaviareň

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Barus Rattus, miesto s podtitulom: akademický klub – dialóg vedy a umenia, fungoval v zaujímavej symbióze inštitúcií, priateľov a nadšenia. V podstate nezmizol, nezanikol, len aktivity okolo neho nabrali iné smerovanie.

Kedy a prečo ste začali?

Písal sa rok 2007. Mal som ateliér v Cvernovke, ktorý bol viac firmou ako umeleckým ateliérom. Zľakol som sa praobyčajného podnikania, ktoré postupne spôsobí úplnú stratu umeleckých ambícií a hľadal som priestor, kde by som organizoval niečo podobné ako kedysi Buryzone. Aj preto sme sa spolu s Klárou Prešnajderovou stretli s Máriou Riškovou v Prašnej Bašte a zaspomínali na môj projekt v petržalskej práčovni a sušiarni, ktorý som nazval Panel 6.

Vtedy v roku 2001 som zorganizoval výstavu talentovaných študentov stredných škôl, z ktorých sú dnes uznávaní výtvarníci. Vtedy sa bola na nás pozrieť delegácia z Buryzonu: Mária, Rišková a Robo Paršo, ktorí prišli na Fiate 500. Moja mama nakrájala klobásu a pripravila jednohubky, otvorili sme kolu a víno a spravili vernisáž pre známych a obyvateľov paneláku na Mlynarovičovej ulici.

Po spomienkach sme prešli k veci. Mariša nám povedala, že nevie o žiadnych voľných priestoroch, ale že nech sa spojím s Erikom Binderom, že možno bude o niečom vedieť. Dojedli sme, rozlúčili sa a premýšľali. Na druhý deň som sa prechádzal aj s kamarátom Romanom Dodrvom, ktorý mal tiež Renault 8 z roku 1966. Išli sme cez Šafárikovo námestie smerom k Modrému kostolíku, kde sme mali zaparkované autá. Bolo to po 16:00, čiže zadarmo. Neskoré leto. Počasie nič moc.

Do oka mi padla milá záhradka pred krásnou starou budovou Ústavu normálnej a patologickej fyziológie. Vzadu sa rozprestieralo rozľahlé neupravené parkovisko. Hovorím Romanovi: „Tu by sme mohli mať ten priestor. Taký bar. Ty by si bol čašník a ja kultúrny referent. Bolo by to ako v Buryzone, že ľudia by si za poukážky kupovali občerstvenie a zároveň by tam fungovala kultúra.”

Roman súhlasil, a tak sme si povedali, že na druhý deň sa vyberieme za riaditeľom ústavu. Stalo sa tak. Na vrátnici sme povedali, že hľadáme riaditeľa. Dole schodmi kráčala pani riaditeľka, ktorá bola od prvej chvíle veľmi milá. Spolu s ďalšími vedcami nám poukazovali voľné priestory, ktoré by mohli poslúžiť na prepájanie výtvarného umenia s vedou.

V tom čase som rozvíjal teóriu plazmatickej postmoderny a maľoval v tomto duchu rozmerné plátna. Do oka nám padol pivničný priestor – bývalý domovnícky byt, ktorý slúžil aj ako pitevňa potkanov. Vtedy mi napadol názov Rattus Barus. Rattus ako potkan po latinsky a Barus, ktorý by tiež mohol byť bar po latinsky, možno… Roman povedal, že sa to ťažko vyslovuje, že je to také kostrbaté a tak som vyblafol: Barus Rattus – akademický klub. To bolo ono!

Nápad sa páčil všetkým, a tak sme sa spolu s kamarátmi od starých áut dali do práce. Klára „zbíjačkovala” a nahadzovala omietky, my sme búrali, kopali a prerábali kanalizáciu, otvorili sme pôvodne zamurované dvere, spod betónu vyslobodili schody, ktoré k nim viedli, vymurovali zo starých tehál bar a vybudovali pánske a dámske WC aj s ventiláciou. Bolo to viac, ako robiť na svojom. Robili sme na svojom sne, pričom sme zabudli na to, že za všetko sa platí.

Postupne prišla kríza a naše plány sa stretli s prázdnymi peňaženkami a tvrdou realitou. Zistili sme, že priestor je potrebné si prenajať a že nájom by bol asi tak 3 000 EUR mesačne. Treba hygienu, smeti, dodávateľov… Čo teraz? Roman nevidel v utopickom projekte budúcnosť. Ja som to skúsil inak. S Romanom sme si povedali, že do baru nejdeme. Mrzelo ma to. Nechcel som ho využiť a potom odkopnúť. Ale nemali sme ani na to, aby sme zaplatili hygienu.

Vtedy prišla pani riaditeľka s požiadavkou na logo ústavu. Povedal som, že spravím pár návrhov. Vybrali si. Ponúkol som ďalšie svoje služby a to grafické spracovanie prezentácií, katalógov, zborníkov, brožúr a plagátov. Vyskúšali ma a zistili, že ma budú potrebovať pravidelne, a tak som získal prácu na 10-percentný úväzok s pracoviskom v kancelárii, ktorú sme pretvorili na príjemnú kaviareň. Zároveň som dostal na starosť kultúrnu náplň nového akademického klubu Barus Rattus.

Spolu s Klárou sme ho vyzdobili starými vecami, rádiami, svietidlami a sedačkami. Steny namaľovali na tmavo červeno, osvietili barovú časť a kúpili chladničku. Neskôr toastovač a dokonca aj pípu. Zabezpečovali sme prijímanie hostí ústavu, či domácich alebo zahraničných. Všetci sa tam dobre cítili a niektorí priniesli ako darček rôzne staré veci.

Keď bolo vecí naozaj veľa, spojili sme sa s Lukášom Jablonovským – zberateľom a spravili sme v roku 2010 výstavu pod názvom „Aj to sme mali”. Zavolali sme Mišku Chmeličkovú a Karola Kolčára z Pop-up shopu 220, ktorí predávali tričká a odznaky, ľudí od starých áut, ktorí urobili prehliadku youngtimerov na parkovisku a aj Zdena Kolesára s Tiborom Uhrínom, ktorí ma motivovali zbierať staré veci a hľadať k nim príbehy a dejiny.

Súťažili sme odvtedy spolu, kto čo vie a kto čo zistil a vybádal. Tam a vtedy boli zárodky Slovenského múzea dizajnu z mojej strany. Prišlo neuveriteľné množstvo ľudí a my sme sa cítili, že máme nový Buryzone. Mali sme aj plagáty, videá na Facebooku. Všetko od radosti a z nadšenia. Potom ma oslovili ľudia z SCD, či sa nepridám k už živej skupine zakladajúcej Múzeum dizajnu. Opäť sme sa stretli s Marišou.

Potom prišiel Michal Havran, s ktorým ma zoznámil Sáva Popovič. Michal založil portál Je to tak. Dal mi možnosť spraviť portálu logo a vizuál webstránky. Vtedy sme točili také krátke videá „rozhovory pod oprátkou.” Boli to srandovné veci. Julino Bosák nás postupne začal točiť na youtube a nie len nás, ale veľa ľudí, ktorí mali čo povedať. Barus bol na to ideálny. Natáčali sa rôzne rozhovory na spoločenské témy, ale aj pravidelné monológy Mariána Vitkoviča na ekonomické témy.

Založil sa formát Politická kaviareň. Niekedy v tom čase začali vznikať legendy o „kaviarni, kde sa stretávajú ľavičiari”. Doobeda sa točilo a večer až do noci sa diskutovalo. Michal ma zoznámil s Marošom Hečkom, ktorý priniesol formát 100 názorov. Barus vďaka tomu zažil Ivetu Radičovú, Milana Šimečku, Jána Čarnogurského, ale aj Ľuba Longauera, Maju Štranekovú a ľudí z oblasti vedy. Skoro každého.

Cez takéto celospoločenské témy sa Barus stal známy ako kaviarnička. Maroš Hečko s Michalom Havranom a Petrom Balkom tam napísali scenár na film Kandidát. Potom prišiel Julino Bosák s nápadom točiť aj umelecké filmy. Tak sme spravili s hercom Mariánom Prevendarčíkom seriál Činžiak – Panelák pre začiatočníkov. Hral v aj ňom Michal Havran so sestrou Ivanou.

Ako to celé skončilo?

Postupne sa celý Barus Rattus, ktorý mal byť niečo ako Buryzone, začal viac venovať politike ako umeniu. Nebolo to ani naše a na naše aktivity často nezostal priestor. V tom čase sme už začali naozaj zakladať Múzeum dizajnu a nemohli sme si s Klárou dovoliť tráviť tam toľko času a venovať ho témam, ktoré sú mimo nás.

Mali sme tiež záväzok prepájať vedu s umením a zrazu tam bola samá politika. Všimlo si to aj vedenie SAV. Stále to slúžilo aj Ústavu normálnej a patologickej fyziológie, on musel mať prednosť, na rôzne sprievodné podujatia, ale nechcel som preberať zodpovednosť za iných, a tak sme sa dohodli na ústupe.

Priestor stále funguje, nechali sme tam časť zariadenia. Len my už nemáme čas byť tam každý večer. Napriek tomu, že v Baruse vzniklo občianske združenie Ostblok, začali sa tam formovať prvé zbierky produktového dizajnu, museli sme sa posunúť ďalej.

Predsedníčka OZ Ostblok je Klára Prešnajderová, ja a Majo Lukáč sme podpredsedovia. Majo Lukáč, kolega zo štúdia Transport dizajnu na VŠVU priniesol do Ostbloku veľa. Okrem toho, že fotil všetky naše zbierky, dokázal so mnou dlho diskutovať o dizajne a veriť, že raz založíme spoločné štúdio a prerazíme.

Zakrátko sme sa profesionálne rozišli, Majo je dizajnérom vynikajúcich bicyklov v Nemecku, ja som sa stal vedúcim Slovenského múzea dizajnu a Klára sa rozhodla ísť na doktorandské štúdium a pomáhať múzeu ako jeho externá spolupracovníčka. Dohodli sme sa, že zbierky Ostbloku venujeme múzeu. Barus neostal prázdny, naďalej slúži vede a stal sa unikátnym akademickým klubom, na ktorý každý rád spomína.

Zakladali

Maroš Schmidt Klára Prešnajderová