Photoport Gallery

Filip Vančo: Pokiaľ si myslíte, že to má zmysel, tak to treba robiť

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Galéria zameraná na súčasnú umeleckú fotografiu a vizuálne umenie patrí k stabilným prvkom bratislavského života. Vznikla s cieľom vytvorenia priestoru na prezentáciu súčasnej tvorby mladých začínajúcich autorov a na jej konfrontáciu s tvorbou autorov v stredoeurópskom regióne. Zámerom je tiež naštartovanie trhu s umeleckou fotografiou.

Ako vznikol nápad prevádzkovať galériu?

V roku 2006 sme si založili občianske združenie Photoport, zakladajúci členovia boli Barbora Haviarová a Ján Šipöcz – vtedy študenti VŠVU. Viedol som Ateliér fotografie na VŠVU, čiže to súviselo s mojou činnosťou. Začali sme s projektom 40 slov – výstavou fotografií v MHD v Bratislave.

Neskôr pribudol k našim aktivitám časopis Port No. 21 – keďže sme mali pocit, že je dôležité mať k dispozícii platformu na vyjadrenie názoru na dianie v súčasnej fotografii a výtvarnom umení.

Nápad na založenie galérie prišiel po mojej návšteve v Nemecku, kde sa umenie vystavovalo v alternatívnych industriálnych priestoroch a tam vznikla idea, že akýkoľvek priestor sa dá upraviť na výstavné účely. Nemusí ísť o klasickú galériu, ale stačí miesto so špecifickou atmosférou. Myslím, že 90% lacných priestorov sa dá vhodne upraviť.

V auguste 2007 som na inzerát našiel priestor na Grösslingovej. Bol to suterén bez okien s malou kanceláriou a toaletou.

Ako ste postavili dramaturgiu a čo ste vystavovali?

Vystavovali sme slovenských autorov v kombinácii s autormi stredoeurópskeho regiónu. Vystavovali sme veci, o ktorých som si myslel, že by ich študenti mali poznať, napríklad Peter Puklus, ktorý je teraz hviezda, mal prvú samostatnú výstavu na Slovensku u nás. Robili sme výstavu Svätopluka Mikytu, Radka Brousila, obaja laureáti Ceny Oskára Čepana. Vystavovali sme Johanu Pošovú, súčasnú slovinskú fotografiu.

Tým, že sme mali nezávislý priestor, mali sme aj veľa slobody vystavovať to, čo sami chceme. Ide jednak o umenie, čo ešte nebolo vystavené alebo nás zaujímali špecifické polohy autorov. V minulosti sme boli obsahovo prepojení so školou. Vtedy sme sa oveľa prísnejšie špecializovali na fotografiu, no teraz je to voľnejšie. Teda záber je širší aj čo sa týka iných médií.

Kto boli vaši diváci?

Na vernisážach bývalo určite okolo sto – dvesto ľudí, čo boli výborné čísla. Výhodou bolo, že sme boli v centre mesta. Taká normálna zmes – študenti, záujemcovia o vizuálne umenie. Časť publika sa presťahovaním zmenila, časť ostala. Ťažko ich viem pomenovať, boli to aj úplne náhodní ľudia.

Robili sme napríklad výstavu homosexuálneho umenia. Oslovilo nás o. z. Inakosť. Všetky galérie ich s takou témou odmietli. My sme to zobrali a malo to veľkú návštevnosť, hoci to boli iba reprodukcie z dejín homosexuálneho umenia. Chodilo sa tam pozrieť aj 20 ľudí denne, čo je vlastne na vtedajšie, aj na dnešné časy veľké číslo.

Bolo to aj isté útočisko a miesto slobody?

Bola to istá alternatíva k Mesiacu fotografie a vtedajším štandardným galériám.

Vnímaš nejaký komunitný prvok vo vašich aktivitách? Ako to teraz funguje, výstavy vymýšľaš iba ty?

Je to mix, niekedy sa mi autori prihlásia, niečo sám vidím, niekto ďalší mi odporučí… Vyhodnocujem to na základe svojho úsudku aj vonkajších kritérií kvality. Odkedy sme v novom priestore na Pražskej, otvorili sme sa viac iným formám súčasného umenia, ktoré nie sú viazané na médium fotografie.

Niektorí to aj kritizovali, no ja si myslím, že po tých takmer šiestich rokoch je z našej činnosti zrejmý istý názor. To, čo si cením a dalo by sa to nazvať istým komunitným prvkom je to, že sme otvorení rôznym názorom vo výtvarnom umení. U nás môžete stretnúť aj neokonceptualistov v diskusii s maliarmi alebo fotografmi.

To je podľa môjho názoru dôležité – prepájať ľudí na scéne. A to sa nám zatiaľ darí.

Ako by si ešte porovnal váš súčasný a predchádzajúci priestor? A prečo ste tam vlastne skončili?

Ten priestor nebol malý, aj keď chvíľami sme mali pocit, že áno, že by sme chceli robiť niečo väčšie. Dvakrát nás tam poriadne vytopilo. To bola jedna z posledných kvapiek. Keďže to bol suterén, v celom priestore boli asi štyri centimetre vody. Vlhkosť fotografiám nerobí dobre.

Hľadal som teda niečo lepšie a našiel som súčasný priestor na Pražskej. Zdalo sa mi to obrovské, plocha je trojnásobne väčšia. Mal som obavy, či to zvládneme, aj nájomné bolo vyššie. Rekonštrukcia bola náročná, ale oslovila ma záhrada a potenciál priestoru – čo všetko by sa dalo a vlastne potom aj začalo robiť. Napríklad letné kino a ďalšie aktivity. Váš priestor neskončil, transformoval sa.

Ako by si pomenoval tú transformáciu?

Obávali sme sa toho, odísť z centra mesta. Keď sa v meste diali vernisáže, ľudia prišli aj z iných akcií. Mali sme vždy slušnú návštevnosť na vernisáži – sto, stodvadsať ľudí. Tiež sme tam robili žúry, ale muselo to byť za zavretými dverami. Toto miesto je slobodnejšie, má samostatný vchod.

Obavy o to, či budú chodiť ľudia, sa vôbec nenaplnili. Možno je zmena v tom, že sem chodia ľudia ako do poslednej stanice večera, keď už predtým absolvujú akcie v centre mesta. Aj preto sme posunuli čas vernisáže na neskoršiu hodinu. Návštevnosť je ešte vyššia. Myslím, že ľudia sa tu cítia slobodne.

Niekedy funguje aj efekt nového. Je to podľa mňa aj o energii, ktorú do toho priestoru a aktivít dávaš. Už sme mali aj problémy s nájomnou zmluvou, znížili nám grant, vyzeralo to likvidačne. Energie aj vlastných peňazí má človek obmedzené množstvo. Ale krízy som zatiaľ prekonal akousi „buldočou silou”, že už toľko do toho investujem, toľko som toho robil a začínal, že by bola škoda prestať.

Máš recept na udržateľnosť v bratislavskom prostredí?

Myslím, že kultúra jednoznačne potrebuje verejnú podporu. Treba vedieť vymýšľať a písať dobré projekty. A vydržať! Ale to je taká univerzálna rada na všetko. Pokiaľ to má zmysel, tak to treba robiť. Keď to nikto robiť nebude, tak to proste nebude.

Čomu sa ešte venuješ?

Začali sme vydávať knihy, edíciu osobností slovenskej fotografie. Bolo to riešenie z núdze. Chceli sme vydať monografiu Antona Podstraského, ktorému sme robili aj výstavu. Ale dostali sme na to veľmi nízky grant. Premýšľal som, čo urobiť, pretože za takú nízku sumu sa to urobiť nedalo.

Dozvedel som sa, že SNG ide robiť výstavu Viliamovi Malíkovi a plánuje vydať aj malý katalóg. Oslovil som teda Alexandru Kusú a následne vydavateľstvo Slovart, že mám takéto peniaze a nápad, či by sme to nevydali spolu. A že či by sme rovno nevymysleli celú edíciu – grafický dizajn sa nebude meniť a tým sa dá ušetriť. A vznikol projekt troch spoluvydavateľov. Vydali sme už knihy o Podstraskom, Malíkovi a Galandovi, plánujeme aj ďalšie.

Čo by si chcel ešte zrealizovať? Máš nejaké zaujímavé nerealizované plány?

Neviem, možno sa pohneme aj inam. Závisí od toho, čo ma nadchne, napadne pri kosení trávy alebo v sprche. Mám ešte utopický plán: na Záhorí je jedna opustená tehelňa. 55 000 m2. Tam by bolo výborné umelecké mestečko. Páčilo by sa mi urobiť ešte niečo veľké. (smiech)

Spolupracovali

Filip Vančo Barbora Haviarová Ján Šipöcz