13 kubikov

Mária Čorejová: Vyžaduje si to nadšenie

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Združenie a rovnomenný priestor sa zameriaval hlavne na súčasné trendy vo vizuálnom umení, ale aj spoločenské fenomény na pomedzí vedy a umenia. Popri klasickom organizovaní výstav sa členovia zameriavali na rôzne experimentálne komunikačné formáty ako séria prednášok Mikroskop, vzdelávacie podujatia Letné dielne, zorganizovali medzižánrový site-specific festival Apokalyptikon venovaný témam ako koniec sveta, koniec umenia a pod.

Z čoho ste vzišli?

Pamätám si taký osobný príbeh, že 13 kubíkov, to bolo množstvo materiálu, ktoré vaše združenie zmestilo do nákladného auta. Áno, keď sme sa sťahovali z dnes už bývalých priestorov A4 – kde sme mali krátku epizódu s názvom Burundi, niekto objednal 15-kubíkové sťahovacie auto. Napratali sme doň všetky naše veci aj s Mišom Čudrnákom a Ľubom Noskom. Šofér potom vyhlásil, že máme plné auto vecí. My sme ho poopravili, že úplne plné nie, veď kolegovia zaberajú ešte také 2 kubíky. No a názov bol na svete. Banálna historka.

A čo všetko bolo v tom aute?

Kultový pásikavý gauč ešte z Buryzonu, tyrkysové kreslá, množstvo katalógov, publikácií a kompov. Tá história je dlhšia. Keď som prišla z Ameriky, dostala som sa do Buryzonu práve v čase, keď priestor končil. Ponúkla som sa Mariši Riškovej, či sa môžem pripojiť k spolupracovníkom, že začneme niečo nové. Bol s nami ešte Ľubo Nosko, postupne sa pridali aj Dušan Barok, Mišo Čučo Čudrnák, Ana Filip, Peter Gonda – GND. Založili sme Burundi, ale to trvalo pomerne krátko, myslím, že iba rok.

Okrem osobných nezhôd došlo totiž aj k priestorovým problémom, tak sme si povedali, že teda ideme ďalej. Boris Ondreička nám práve v tom čase ponúkol priestor vedľa niekdajšieho Tranzitu. Súhlasili sme, v podstate iná šanca na priestor v rozsahu, aký sme potrebovali, v tom čase ani veľmi nebola.

Priestor bol veľkorysý, dole bola galéria rozdelená na dve časti a hore kancelárie s knižnicou.

Aká bola vaša náplň, program?

Ja som mala na starosti výstavný plán galérie a dramaturgiu. Orientovali sme sa hlavne na mladých autorov. Medzi prvými vystavujúcimi bol napr. vtedy ešte neznámy študent Štefan Papčo, ako aj ďalší ľudia, ktorí už dnes patria medzi etablovaných autorov – Katka Poliačiková, Marián Grolmus, Lucia Sceranková, Mira Gáberová, ale aj Triaškovci alebo Nóra Ružičková a mnohí ďalší.

Väčšina inštalácií výborne ladila s našou slávnou „štrkovou” podlahou, ktorú navrhol Marián Lukačka. Proste sme chceli pomáhať mladým a začínajúcim autorom a dať im priestor na experiment. Myslím, že to malo dobrú atmosféru a že sme vtedy mladým výtvarníkom pomohli. Výborným podujatím, ktoré bolo vyslovene vhodné pre toto miesto, boli Letné dielne. Boli to akési dvojtýždenné letné sústredenia, ktoré organizovali Dušan Barok a Magda Kobzová.

Chodilo dosť ľudí?

Áno, ale len na vernisáže. Najprv sme sa snažili mať otvorené počas otváracích hodín, ale potom sme to vzdali. Nebola to galéria, kde sa náhodou zastavíš, malo to úzko komunitný charakter. Ale veľa sme pracovali v kancelárii a snažili sa ten priestor kultivovať a plánovať nové a nové veci.

Napríklad taká „Kúpeľňa slávy” – čo bola bývalá robotnícka kúpeľňa (ako súčasť galérie) s klasickými 20x20 kachličkami, ktoré sme ponúkli autorom, aby každú jednu spracovali. S týmto sme veľmi ďaleko nezašli, bolo to už nad naše sily.

Ako a prečo to teda skončilo?

Jednak vzdialenosť od mesta a ďalej únava z večného zápasu s priestorom, ktorého údržba bola už neudržateľná a následne informácia, že sa priestory majú aj tak búrať, sa podpísali nad blížiacim sa koncom.

Po dvoch rokoch sme boli z toho už aj tak takí zničení, že sme to už ani veľmi neriešili. Keď nemáš priestory zazmluvnené na dlhšiu dobu a keď nevieš, čo bude o rok – o dva, je ťažko vytvárať niečo zmysluplné s víziou a kontinuitou.

Skončili sme v roku 2009, keď už postupne začalo fungovať viac kultúrnych priestorov v centre. Ešte sme zorganizovali 3 ročníky vzdelávacej prezentačnej série prednášok a diskusií o súčasnom umení Mikroskop (tam sme ako hostí mali napr. Romana Ondáka, Ilonu Németh alebo Antona Čierneho), ktorú sme rozšírili na iné priestory v Bratislave a to bolo všetko.

A nakoniec, významným dôvodom ukončenia činnosti bolo aj to, že sme sa všetci postupne niekde zamestnali. Napr. ja som vtedy začala robiť v reklamke, čo je práca, ktorá, ako vieme, sa vôbec s ničím nedá skĺbiť. A samozrejme, chcela som sa už venovať aj svojmu umeleckému programu, ktorý som načas odsunula.

Myslím, že myšlienka periférnych centier nefunguje. Či chceš, či nechceš, dostupnosť priestoru musí byť. V Bratislave si človek môže vyberať a aj tak nakoniec nič nestihne. Piť sa dá predsa aj bližšie. Na tú chvíľu to ale malo svoje čaro.

Doba bola ešte prístupná experimentom a nadšeniu tohto druhu. Už dnes by som to asi robiť nemohla, ale tie skúsenosti a kontakty, ktoré mi z tých dôb ostali, plne využívam dodnes. A možno ešte raz z nostalgie nasadnem do „free busu” Shopping Palace a odveziem sa tam. Chodí vôbec ešte?

Spolupracovali

Mária Rišková Mária Čorejová Marián Lukačka Dušan Barok Magdaléna Kobzová Michal Čudrnák Peter Gonda Ana Filip Ľubo Nosko Alena Adamíková Katarína Gatialová