Bastart

Petra Feriancová: Dobré výstavy sú v malých galériách

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Progresívna galéria zameraná na sviežu súčasnú slovenskú a svetovú scénu, taký bol a zostáva Bastart dodnes v očiach zakladateľky Petry Feriancovej.

Ako ste začali?

Bastart vznikol v roku 2006. Dostala som vtedy byt v dome na Štetinovej ulici, v ktorom je terajšie AMT. Dole bol prázdny priestor, bývalé papiernictvo. Vlastníkom toho priestoru je bytové družstvo, hrávali tam občas stolný tenis.

Priestor bol ideálny na galériu. Vtedy toho nebolo v Bratislave veľa, bolo to pomerne hluché obdobie. Pominul už boom 90. rokov, veľa dobrých vecí sa akoby „vystrieľalo” a Bratislava sa transformovala na provinčné mestečko, kde skutočné umenie ani nikto akosi nepotrebuje.

Bola som v Prahe a veľmi sa mi páčila vtedajšia galéria Display. Bol to tímový projekt umelcov a kurátorov. Hovorila som si, že niečo také by potrebovala aj Bratislava.

Na rozdiel od Prahy v Bratislave všetko fungovalo iba na komerčné prenájmy. Nikto nedal zľavu na nekomerčnú aktivitu, nezaujímalo ich, či si predajca suvenírov alebo piváreň. Ale dokázali sme vybaviť na tie pomery ešte celkom prijateľnú sumu a v dome boli radi, že tam majú takúto aktivitu a nie krčmu.

Panenská je ulica, kde som rástla a dnes vlastne jediná ešte autentická a dňom živá zóna. Zvláštne, že týchto pár metrov, ktoré som sa bála ako dieťa sama prejsť, má dnes taký potenciál. Popri štúdiu umenia v zahraničí som pracovala v galérii, vedela som, čo to znamená robiť program, riešiť prevádzku.

Bolo to zaujímavé – a som presvedčená – pre scénu aj osožné, že umelci riešili v tej dobe aj umeleckú prevádzku. Napríklad Tranzit – Boris Ondreička, Hit – Dorota Kenderová a Jaro Varga, neskôr pribudol aj Photoport – Filip Vančo. Ja teda neviem, ako to vnímali iní, ale pre mňa boli práve výstavy v týchto priestoroch tie dôležité, ktoré so cťou dokázali nadviazať na deväťdesiate roky.

Jediné negatívum bol nedostatok peňazí a občasný pocit bezútešnosti. Že komu. Pre koho. Veľa treba bojovať s nezáujmom, ale to pretrváva. Je to chronický problém súčasného umenia. Ale myslím, že naháňať diváka na gýč alebo billboardmi s heslom „Poďte sa ukryť do galérie pred dažďom”, nič nevyriešia.

Aký ste mali program, kto u vás vystavoval?

Galéria bola veľmi aktívna, priestor umožňoval robiť väčšie kolektívne a tematické výstavy. Volala som na ne ľudí, s ktorými som spolupracovala, Pre mňa išlo vlastne o pokračovania týchto spoluprác. Bol tu Jesper Alvaer, nórsky umelec žijúci v Prahe. Ale aj Tomáš Vaněk, Martin Ježek. Alebo Matej Gavula, Milan Tittel a Cyril Blažo, ktorí v Bastarte vystavovali od úplného začiatku.

Po dlhej dobe tam mali spoločnú, samostatnú výstavu Boris Ondreička a Denisa Lehocká. Z maliarov som začínala s prvými ešte čepanovskými obrazmi Jana Vasilka, či Romanom Bicekom. Opakovane som vystavovala Barboru Klímovú – aj vo Viedni v Siemens artlab, ale aj na viacerých Viennafairoch, naposledy spolu s Jesperom a Avdejom Ter-Oganyanom. Alebo Jana Kalinová, ktorá sama skoro vôbec nevystavuje, a super bola aj Láďa Gažiová či Sláva Sobotovičová.

Robila som aj architektonické expozície. Teda aj záležitosti, v ktorých som nebola úplne doma. Oslovilo ma Holandské veľvyslanectvo, v rámci festivalu architektúry. Organizovala som prednášky, spolupracovala som s VŠVU a STU.

Často som mala pocit, že Bastart je čímsi, čo mnohých našich menej zvedavých kurátorov či galérie upovedomil, či uistil o správnosti ich ďalších výberov. Veľa umelcov začalo po výstave v Bastarte viac cirkulovať, a aj keď to boli neraz konkurenčné priestory, kde ostali, je dobré, že sa dostali do povedomia.

Som na to svojim spôsobom hrdá, že v Bastarte veľa vecí začalo a pokračuje inde ďalej. Program aj publikum bolo rôznorodé. Suplovala som trocha prácu inštitúcií, teda práve tým krytím širšieho spektra umeleckých spôsobov či žánrov.

Na vernisážach bolo vždy plno – 200 niekedy aj 300 ľudí. Písalo sa o tom. Dokonca aj v denníkoch. Chodili tam maliari, architekti, spoločenskovedné odbory.

Panenská žila. Možno to bolo zaujímavé práve tým mojím odstupom. Možno preto, že som prišla a bola som na odchode, teda trocha laxne prítomná a lokálne až tak nezainteresovaná. Teraz máme AMT a náš program je viac profilovaný, publikum sa takto zúžilo, čo mi ale nevadí. Do Bastartu ale chodili všetci.

A ty kde pokračuješ a prečo? Kedy galéria skončila?

Problém bol v rôznych víziách nášho manažmentu. Môj pôvodný partner Pavol Weiss si napokon otvoril aukčnú spoločnosť. Po necelom roku, teda od roku 2007, som to prakticky celé ťahala sama – na granty a sponzoring sa veľmi spoliehať nedalo, jednoducho to nebol dlhodobo udržateľný stav. Avšak až existenciálne som na tom celom visela. Mala som pocit, že keď sa toho vzdám, zrúti sa svet.

Sedela som vtedy v Brne s vtedajším riaditeľom MG, Marekom Pokorným a on mi povedal, že význam Bastartu môže byť aj v tom, že bol. Nemusí vždy všetko, čo je dôležité, pretrvávať donekonečna. Verím, že to malo význam.

Neustále žijem s potrebou toho, aby boli veci efektívne. Mala som pocit, že keď sa to zavrie, padne svet. Ale v skutočnosti ten svet padol, a ja som Bastart zavrela až po tom.

Myslíš, že sa tu vôbec dá dlhodobo robiť takáto umelecká galéria? Aké je bratislavské prostredie?

Myslím, že prostredie je veľmi zložité, a zároveň ťa aj k niečomu vyzýva. Je to tu prázdne, máš pocit až inšpiratívnej duševnej prázdnoty a potreby vyhľadávania vnemov, vlastne sveta, ktorý nás formoval, a ktorý sa stráca, a ktorého vlastný nezáujem je asi to jediné, čo pretrváva.

Narážaš na malosť a celkom zjavný monopol moci. Veci sú dané, všetci na svojich miestach, nemenne a navždy – nenahraditeľní. Nezáujem verejnosti. Nekonkurenčné prostredie.

Neexistuje žiadna kvalitná verejne prístupná stála expozícia slovenského umenia od 60. rokov po súčasnosť. Neexistuje žiadny odborný koherentný inštitucionálny program. A neexistuje nikto, kto by o tom napísal a komu by na tom aspoň trocha záležalo.

A nelákalo ťa vstúpiť do nejakej inštitúcie, ako to po ukončení úspešnej nezávislej galérie urobilo niekoľko kolegov?

Nie, prioritou je pre mňa robiť umenie. Na prácu v inštitúcii treba silný žalúdok. Sami vidíme dôsledky permanentne nezvládaných emócii a vzťahov v našich inštitúciách. Pritom ide o politické posty a toto verejnosť často nevie, resp. rezignuje, pretože si myslí, že pri koryte je akýsi doživotný status quo.

Galériu som považovala, a aj robila, ako umenie. Bolo to také sebastredné gesto altruizmu. Veľa som pozorovala a učila som sa, aj keď neveľmi kontrolovane, či s cielenou efektivitou. Mňa primárne nezaujímal predaj vystavených diel. Nemám náturu a ani výdrž vysvetľovať ignorantovi s peniazmi, že sa to oplatí.

Pre mňa boli dôležitejšie skúsenosti zo zahraničia a povedala som si, že odtiaľ sa treba odraziť. Áno, predávala som aj ja. Ale Jamesa Turrella za 80-tisíc eur v priebehu desaťminútovej návštevy zberateľa v galérii. A je fakt dobré môcť riešiť s niekým, kto vie, než musieť robiť základnú osvetu.

Momentálne robíte projekt AMT v byte, aký je rozdiel oproti galérii Bastart?

Je to oveľa väčšia sloboda. Neplatíme komerčný prenájom, fungujeme v byte, kde už nebývam. Robíme tam skôr súkromné stretnutia, niečo ako voľný odkaz na 60. roky, keď sa ľudia stretávali medzi sebou. Istým spôsobom sme rezignovali na „veľké publikum” ale robíme, čo veríme, že je dobré a čo chceme.

Nemáme tlak, že musíme zarobiť na nájomné. Pravdaže, je to istým spôsobom stratové, lebo byt by sa dal komerčne prenajať, ale povedali sme si, že to za to stojí. Príde tam menej ľudí, ale sledujú to o to viac ľudia zvonku.

Aj preto sme otvorili pobočku, tiež v byte, v Miláne. Tam to dosť dobre funguje. Spolupracujeme s výbornými zahraničnými zberateľmi a inštitucionálnymi zbierkami.

Je to určitý kompromis?

Práveže nie. Nerobím kompromisy v dramaturgii. Nemusím tam vpratať projekty ani kvôli grantom, ani kvôli peniazom. V jednej časti AMT je samostatný priestor na rezidencie a pre hostí galérie. Dôležité je aj publikovať. Preto máme Sputnik Editions. Ten začal ešte pred vznikom AMT v roku 2009. A to je to, čo pretrvá aj napriek nezáujmu verejnosti. Raz sa ho aj tak dočká.

Podľa skúseností s vlastnou prácou, veci často zrejú a potrebujú čas, resp. ľudia ho potrebujú, musia to jednoducho mať z viacerých strán, kým to prijmú. Všetky publikácie Sputniku sú distribuované cez Motto distribution a les presses du réel, teda je to v celom svete. A veľkou výhodou je, že aj ten veľký umelecký svet je pomerne malý.

Spolupracovali

Petra Feriancová Pavol Weiss