Galéria Veža

Miro Minca: Splnil som si sen

Zaznamenala: Denisa Gura Doričová

Veža bola galériou sídliacou na Továrenskej ulici v zrekonštruovanej veži fabriky na káble. Architekt Miro Minca rozpráva nielen o krásach industriálu.

Ako, kedy a prečo vznikla Galéria Veža?

Som architekt a umenie ma vždy oslovovalo v rámci architektúry aj života. V roku 2004 som dostal ponuku od kamaráta Vlada Zelenáka, ktorý mal svoju firmu Konsepti. Ponúkol mi priestor na prenájom, vtedy na Mostovej ulici. Hľadal nový priestor pre svoj showroom, a tak sme sa dostali do VÚKI, Výskumného ústavu káblov a izolantov na Továrenskej.

Pôvodný objekt mal kancelárie a výrobnú časť. Ešte v 90. rokoch tam vyrábali káble a izolanty. Postupnou zmenou systému a podnikateľských zámerov tam výroba skončila, presťahovali ju mimo Bratislavu, a zostali prázdne priestory. Vlado našiel ponuku týchto voľných priestorov na prenájom. Bola to veľká hala, vedľa nej stál nepodarený, nevyužiteľný technický priestor, štíhly a vysoký štyri podlažia.

Tam sa predtým ťahala meď a medené drôty, stroj cez celú výšku spracúval medené káble. Vlado si ma zavolal, či o ten priestor nemám záujem, možno by to mohla byť galéria…

Keď som to videl, povedal som si – určite, ideme do toho. Bolo to, myslím, v roku 2003. V letných mesiacoch. Viem, že bolo teplo. Potom sme rekonštruovali. Výškový moment budovy som zachoval, v strede bolo schodisko a okolo neho pavlačovito steny, na ktorých sa vystavovalo.

V júni 2004 sme teda slávnostne otvorili Galériu Veža. Jednalo sa o konverziu pôvodného industriálneho priestoru na galériu, pričom boli v maximálnej miere zachované typické industriálne prvky ako lampy, rôzne potrubia pre médiá, solitérne kusy – navíjač drôtov, taktiež aj pôvodná patinovaná omietka od medi na poslednom poschodí, ktorá tak svojou hnedo-oranžovou farbou dodávala priestoru výnimočný a originálny výraz. Týmito prvkami a celkovou koncepciou revitalizácie bol takto dosiahnutý exkluzívny a atmosférický galerijný priestor s úžasným geniom loci.

Prvá výstava ponúkala výber z kvalitného súčasného slovenského dizajnu. Vystavovali na nej napríklad Patrik Illo, Sylvia Jokelová, Marek Kvetán v rámci Mesiaca fotografie, Katka Slaninková, Martin Marenčin, Jozef Ondzík, Tono Sládek. Jano Šicko pripravil in situ grafickú digitálnu inštaláciu na stenách, Martin Gerboc tam vystavoval ešte ako študent, vtedy to bolo celkom silné kafe.

V roku 2005 tu bola exkluzívna výstava Český les – výber najlepšieho českého dizajnu od päťdesiatych rokov až po súčasnosť. Táto výstava bola prezentovaná aj v Londýne. Okrem Veže boli do nej zapojené aj susedné priestory – hala Konsepti a priestor bývalej transformátorovne firmy Techo.

Program ste pripravovali sám?

Nie som kunsthistorik, ale dosť som sa v umení orientoval. Mal som plán, mala tam byť grafika, maľba, fotografia, socha. Súčasní umelci, študenti aj zabehnutí autori. Mali sme osem až desať výstav do roka.

Priestor bol na svoju dobu exkluzívny, celkom rýchlo sa ujal, mali sme veľmi dobrú návštevnosť. Otváral som denne od jednej do šiestej popoludní, vstupné som nevyberal. Náklady sme hradili čiastočne z nájomného od autorov – čo niekedy fungovalo, niekedy nefungovalo – a niečo som financoval sám, čo bolo v záverečnej fáze náročné. Nebol žiadny sponzor. Vtedy bolo trochu iné obdobie, neskôr som si uvedomil, že by sa to s pomocou sponzorov, donorov, partnerov dalo riešiť inak.

Prečo galéria ukončila činnosť?

V roku 2008 bol brutálny stavebný boom, ktorý potom praskol, majitelia budovy chceli vyprázdniť priestor, dali nám výpovede s tým, že budova sa zbúra.

Nezbúrala sa, dnes je tam Klub LOFT. V roku 2009 mali iný projekt, bol to nejaký park, samozrejme, ako všetky podobné zámery, ale nerealizoval sa. Nakoniec zostali priestory voľné, čo využil prevádzkovateľ LOFTU.

Chceli ste pokračovať inde?

Chcel, aj som niečo vymyslel, ale dopadlo to ináč. Asi poznáte rekonštruovanú halu v Slovnafte. Ten projekt, pôvodnú ideu, konverziu priemyselnej haly na galériu, som vymyslel ja. Bol to industriálny priestor halového typu, ktorý mal tisíc, neskôr sa k tomu pridal ďalší priestor s tisíc metrami štvorcovými.

Na konferencii o brownfieldoch som sa stretol so zástupkyňou Slovnaftu, riaditeľkou nehnuteľného majetku, ktorá mala na starosti nevyužívané objekty. A mne sa zdalo, že využitie je jednoduché, urobíme galériu. Jej sa to zapáčilo, musela to však skonzultovať s generálnym riaditeľom.

Nakreslil som jednoduchý projekt a vizuály-koláže fotiek pôvodných priestorov, navrhol som akúsi mini Tate Gallery na slovenský spôsob. Riaditeľ to, čuduj sa svete, schválil a povedal: „Dobre, tak robte…” Vo Veži aj tu som hral one man show, ale oni chceli ešte niekoho, kto by to finančne a prevádzkovo zastrešil. Odporučil som im jedno štúdio. Oni to naprojektovali, realizovali rekonštrukciu a teraz to prevádzkujú.

Moja pozícia kurátora, ktorú som tam mal, sa ale pre v niektorých smeroch odlišné chápanie využitia priestorov nenaplnila. Moja vízia o galérii sa tým skončila. A potom som bol sklamaný, tak som si riešil už len pozíciu architekta. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, nejaké vízie mám ešte na tú tému, možno skúsim do tretice…

Do Veže chodila uzavretá spoločnosť alebo aj ľudia z ulice?

Bral som to ako úplne otvorenú galériu, k výstavám sa organizovali vernisáže, vždy som si dal záležať, aby ľudia mali čo jesť a piť, s tým som nerobil žiadne „caviky”, nechcel som, aby na konci bolo všetko vyplienené.

Každoročne som organizoval slávnostné vianočné vernisáže, na tie sa ľudia vždy tešili. Pozvánky sme dávali na internet a do denníkov. Katalógy niekedy boli, niekedy nie.

Galéria Veža bola môj splnený sen. Prvým snom po páde komunizmu bolo pracovať ako architekt v zahraničí, to sa mi splnilo, bol som v Nemecku aj v Rakúsku. A keď som sa vrátil, povedal som si, že umenie ma vždy bavilo a galéria by bola fajn. Veľmi ma potešilo, že sa to splnilo, že to bolo reálne, možno teraz by som veci riešil inak. Aj napriek niekoľkým negatívnym skúsenostiam však zostávam pozitívne naladený.