A4 – nultý priestor

Ľubo Burgr, Slávo Krekovič: Nedobehneš, koho si predbehol

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Dorota Kráková: Nultý priestor vyvolal rozpaky aj nadšenie

Otváranie nového Nultého priestoru pre súčasné umenie vo V-klube sa v sobotu zaobišlo bez šampanského a búrlivých osláv. Bratislavčania, ktorí sa tu zišli, iniciatívu a snahu organizátorov odmenili hojnou účasťou. Nadšenie neskrývali ani početní zvedavci. „Zaujíma ma, aké to bude. Teším sa a dúfam, že priestor nezanikne. Veď všetci by mali mať možnosť vyjadriť sa pomocou umenia, či sa to väčšine páči alebo nie,“ komentovala svoj záujem 23-ročná Slávka. „Je to však pre vybrané publikum, súčasné umenie môže byť pre mnohých nepochopiteľné,“ varovala. Polhodinové meškanie začiatku pomohlo sálu naplniť na prasknutie. (SME, 20.1.2004)

Aká bola motivácia začať prevádzkovať takýto typ priestoru a čo všetko tomu predchádzalo?

Slávo Krekovič

Keď sme v roku 2003 zakladali A4 – asociáciu združení pre súčasnú kultúru a o čosi neskôr aj pôvodný priestor A4 na prízemí Domu umenia, v Bratislave chýbalo miesto pre aktuálnu umeleckú tvorbu rôznych druhov. Preto sme si už niekoľko rokov predstavovali taký priestor, kde by sa dalo sústredene a spoločne robiť to, čomu sa viacero mladých umelcov a kultúrnych profesionálov roztrúsených v rôznych občianskych iniciatívach venovalo: koncerty experimentálnej hudby, divadlo, tanec aj umenie a kultúru nových médií.

V tej dobe tu bola infraštruktúra pre tvorbu aj stretávanie sa pomerne skromná, ba až nevyhovujúca – bolo málo hudobných klubov, nezávislých divadelných priestorov, čohokoľvek. Preto sme v podobe A4 zrejme naplnili istú potrebu zo strany tvorcov a – ako sa ukázalo – aj divákov.

Ľubo Burgr

A4 vznikla ako vyústenie viacerých snáh a úsilí. Slávo s Oliverom s Atrakt Artom mali svoju históriu v organizovaní koncertov a chceli pokračovať, potom tu bol prúd ľudí zo Stoky, tanečníci z Asociácie súčasného tanca tiež hľadali niečo stabilné, končil priestor Buryzone a časť ľudí prišla odtiaľ ako nové združenie Burundi…

SK

Toto všetko sa udialo v podobnom čase. A zároveň bol po odchode Českého centra prázdny bývalý V-klub, no nielen ten. S ideou nezávislého kultúrneho priestoru prišla vlastne najprv možno práve ex-dramaturgička centra a naša spoločná kamarátka Lenka Zogatová, no potom sme projektov šitých na mieru rôznym priestorom kolektívne vymysleli ešte viacero a predkladali ich rôznym vlastníkom.

Vzniku „Áštvorky” na jej pôvodnom mieste teda predchádzali mnohé rokovania a vízie v iných priestoroch: boli sme si obzerať budúce Štúdio 12, zavreté bolo aj kino Pohraničník pod Ministerstvom kultúry – dnešná Astorka, rokovali sme o bývalom kine Praha/Atlon, chceli sme opraviť za veľa neexistujúcich peňazí tunel pod stanicou nazvaný K54, kde sme spravili aj také dvojdňové improvizované otvorenie s koncertami a divadlom…

Ľubo sa tiež zúčastnil s našou spoločnou víziou aj konkurzu na vedenie Divadla Aréna, ktorý však nakoniec vyhral Juraj Kukura. Už v tej dobe však prišlo k spojeniu s tanečníkmi z Asociácie súčasného tanca, ktorí tam hrávali ešte za Sládkovho vedenia pravidelné predstavenia.

ĽB

Neskôr, medzi odchodom z Véčka a súčasným priestorom v budove YMCA bolo tiež pár mesiacov, keď sme existovali na druhom poschodí v obchodnom dome Dunaj. Ten priestor bol však nevyhovujúci – nízke stropy, údajné problémy s hlukom, nemožnosť prevádzkovať kaviareň, atď. Išlo vyslovene o prechodné obdobie, ako sa odpútať od Véčka, spravovaného Národným osvetovým centrom.

SK

Po odchode z pôvodného priestoru sme chvíľu riešili aj prípadnú rekonštrukciu zavretej školy na Lazaretskej, ktorá patrila mestu. To bol ambiciózny plán, tá budova doteraz chátra, čo je škoda. Mohlo z toho byť niečo ako nová Cvernovka, ale ukázalo sa, že je to asi nad naše kapacity. Už len spraviť riadny biznis plán a zohnať nereálnu sumu na zaplatenie rekonštrukcie, ale tiež stráviť zvyšok života na stavbe…

Bola to však pekná vízia. No do toho našťastie prišla ponuka z nadácie Intenda a podarilo sa nám presťahovať do telocvične v budove YMCA. Zmenili sme tiež názov – odvtedy to už nie je nultý, teda pilotný priestor, ale A4 – priestor pre súčasnú kultúru.

V každom prípade, dnes sa mi zdá, že vydržať deväť rokov vo V-klube spadajúcom pod prazvláštnu organizáciu NOC a pod striedajúcich sa ministrov bol unikát. V štátnej budove robiť „nezávislú kultúru” priamo v strede mesta – to bol malý zázrak, že sa to neskončilo skôr.

Ale akonáhle sme dokázali zaplniť celý priestor vlastným programom, samozrejme vrátane rôznych spoluprác, bolo jasné, že to je projekt, ktorý má aj do budúcna zmysel i reálny obsah.

ĽB

Je ale zvláštne, že ministerstvo kultúry to obdobie vôbec nevyhodnotilo – a to sme fungovali v istej oficiálnej väzbe, ktorá mala formu zmluvy o spolupráci medzi NOC a A4. Vlastne sa uspokojili len s tým, že nás odtiaľ vyhodili a urobili rekonštrukciu.

SK

Na ministerstve v tej dobe asi chýbala istá odborná kontinuita nad rámec volebných období, ale aj vôľa koncepčne nad budovou uvažovať. Je to tak aj dnes – napriek rôznym zámerom sa tam dodnes bije tradičná kultúra a amatérska tvorba s konceptom galérie súčasného umenia.

Ale napriek bizarným situáciám, ako boli rôzne udania písané vrátnikom na stroji alebo anonymné fotky, ktoré o nás dostávali úradníci, aspoň sa nám podarilo v tej zvláštnej spolupráci vytvoriť niečo, čím by sa vlastne mohlo každé ministerstvo pochváliť: chvíľu to vyzeralo na úspešný pilotný kultúrny projekt štátu s neziskovkami.

ĽB

Ťažko to jednoznačne hodnotiť, či sme fungovali napriek alebo vďaka ministerstvu. Pravda je, že A4 vznikla na základe nášho podaného projektu a následnej ponuky na spoluprácu od vedenia MK SR za ministra Rudolfa Chmela.

Ich podmienkou bolo, aby projekt v sebe obsahoval širší prierez žánrov, umeleckých druhov a organizácií – aby nehrozilo podozrenie, že to nejako netransparentne dali trebárs jednému subjektu. Napriek tomu práve také podozrenie vzniklo, keďže napriek našej opakovanej požiadavke nebola nikdy jednoznačne definovaná objednávka štátu a zámer s priestorom a v tom čase sa neuskutočnilo ani žiadne výberové konanie.

Neskôr nakoniec dve výberové konania boli. Jedno, ktorého sa zúčastnila okrem iného aj firma W Press a s ktorou sme neskôr po dohode chvíľu priestor prevádzkovali, a druhé, ktoré však po našej námietke, že bolo v rozpore so zákonom, minister kultúry Krajcer zrušil. Takže sme teda fungovali aj vďaka, aj napriek MK SR.

SK

Ale aj to je vlastne v našom prostredí nevídané, že sa ľudia zo štyroch združení vôbec stretli a dali dokopy. Nepoznám u nás v kultúre veľa takých platforiem, kde by spolu fungovalo toľko ľudí z rôznych backgroundov a dokázali sa dohodnúť na spoločnej vízii a programe.

ĽB

Prirodzené je skôr, že nové subjekty vznikajú delením – že sa niekto od niekoho odtrhne a vytvorí si vlastný projekt. Náš príbeh bol trochu iný, aj keď potom sa to vrátilo do normálu :) a prebiehali konečne aj prirodzené procesy vyjasňovania spoločných vízií.

Ako by sme ešte pomenovali osobitosť miesta A4 v rámci kultúrnej scény? Možno aj v celoslovenskom kontexte?

SK

Pokiaľ mi je známe, bol to jeden z prvých pokusov o nezávislé kultúrne centrum, ktoré by sústreďovalo viaceré umelecké druhy pod jednou strechou. V Košiciach vtedy ešte nebolo IC Culture Train, z ktorého sa vyvinula Tabačka… Akurát Stanicu v Žiline otvorili o pár mesiacov skôr.

ĽB

Ja by som možno nesmelo chcel zdôrazniť, že náš koncept kultúrneho centra bol a stále aj dnes ešte je v niečom odlišný, unikátny. Už pri vzniku A4 sme si povedali, že nebudeme suplovať sociálne a voľnočasové aktivity, ale že chceme vytvoriť priestor dramaturgicky progresívny. Neísť primárne po návštevnosti, ale vzdelávať a ukazovať nové trendy, byť mienkotvorným bodom, ktorý chce byť o krok vpredu. Čo zákonite obnáša sprievodný jav, ktorý niektorí pomenúvajú „elitárstvom”. Je to nálepka, ktorá nás sprevádza od vzniku a z času na čas sa opäť objavuje.

SK

Samozrejme, dnes už je na Slovensku aj v Bratislave viacero kultúrnych priestorov založených zdola, no len naozaj máloktoré majú vyslovene takýto cieľ – rozvíjať výsostne umeleckú, teda nekomerčnú dramaturgiu zameranú na novú tvorbu.

A čo sú ešte ďalšie „vedľajšie produkty” A4? Angažujete sa aj v prospech celej scény: vznikla napríklad platforma KU.BA, ktorá združuje záujmy kultúrnych aktérov na bratislavskej nezávislej scéne…

SK

No, napríklad tým, že vznikla A4, niektoré naše dovtedajšie aktivity sa utlmili alebo transformovali. Niečo sme práve začali robiť preto, lebo bol stály priestor. Vďaka priestoru sa tiež podarilo časť aktivít profesionalizovať.

Postupne zistíš, že potrebuješ v prostredí meniť podmienky. Preto vznikla v roku 2015 KU.BA ako platforma nezriaďovaných kultúrnych organizátorov, ktorú sme iniciovali. Ďalším cieľom bolo nadviazať dialóg s mestom, aby sa nezriaďovaná kultúrna scéna začala vnímať a podporovať.

Ďalšou organizáciou ktorú sme spoluzakladali, je Anténa ako celoslovenská sieť nezávislých kultúrnych centier, ktorá je tiež dôležitým hráčom pri propagovaní, ale aj vyjednávaní s inštitúciami a politikmi.

ĽB

To sú však len sprievodné aktivity, ktoré vyplynuli z toho, že sme chceli tie naše robiť lepšie a profesionálnejšie. Tak vznikla Anténa aj KU.BA. V Theatriu sme robili prvú diskusiu s predstaviteľmi samosprávneho kraja už v roku 2003. Vnímali sme to ako nutnosť, ako daň za to, že chceš byť slobodný.

SK

Je pravda, že sa nám to do veľkej miery plní. Kedysi sme si len túžobne predstavovali, že by bolo skvelé, keby kultúru politici naozaj brali vážne – a nakoniec Bratislavský kraj reálne zaviedol grantový systém. Čiže už 13 rokov sa o niečo snažíme a po toľkej dobe naozaj cítiť, že naša pozícia už je iná.

Aj toto sieťovanie a angažovanie sa pri ovplyvňovaní rôznych kultúrnych politík kraja, mesta či štátu je vlastne dôsledkom snahy robiť v tomto prostredí niečo zmysluplné. Snažiť sa ho pozitívne pretvárať tak, aby sa v ňom dalo dlhodobo fungovať. Aby sa rozvíjala scéna, tvorba, publikum.

Aké máte ešte plány do budúcna?

ĽB

Tak pomaly znižovať latku… (smiech)

SK

Napríklad vždy hrozí riziko, že sa človek, a tým aj priestor, zakonzervuje a mentálne zostarne… Alebo pod finančným tlakom, či z vyčerpania a nedostatku invencie budeš robiť veci, ktoré vlastne nechceš. Neviem, či to je práve plán, ale bolo by dobré udržať si v tomto istú citlivosť. A možno aj vedieť, kedy prenechať iniciatívu mladším – neviem si úplne predstaviť robiť do deväťdesiatky pioniera.

A aký je recept na udržateľnosť? Hovorí sa, že keď sa robí čisto z nadšenia, vydrží to tak 3 roky.

ĽB

Ja by som to možno otočil. Z akého popudu to my robíme už vyše 13 rokov? Je to skôr otázka pre niekoho iného, či A4 napĺňa svoj cieľ, ktorý si dala. Na to samozrejme nemôžeme odpovedať my.

Za tie roky sme zažili všeličo. Ľudia nás kritizovali, ale keď nás likvidovali, tak sa za nás aj postavili. Zatiaľ sme stále ešte tu. Vždy sa však nájdu ľudia, ktorí budú tvrdiť, že A4 je už mŕtva. SK Ľudia majú hlavne radi nové priestory. Ale vydržať ich prevádzkovať vyše 10 rokov je celkom výzva.

Máte pocit, že doba sa od začiatkov A4 dramaticky zmenila?

SK

Jasné, že sa zmenila.

ĽB

Ale nie dramaticky.

SK

Je napríklad menej ľudí, nastal populačný prepad v istých ročníkoch, čo sa odráža aj na návštevnosti – o divákov treba bojovať. A k tomu je v Bratislave viac priestorov aj organizátorov, takže kultúrna ponuka je omnoho bohatšia. Čo je vlastne dobre.

Tak prečo to vôbec robíš, prečo nejdeš robiť do reklamky?

ĽB

Lebo ho nechcú! (smiech)

SK

To by som ani neskúšal. Chceme asi robiť niečo svoje. Niekomu vyhovuje pracovať v korporácii, podnikavejší si možno založí svoj start-up.

ĽB

Horšie je, keď v mojom veku chceš len hrať divadlo a robiť hudbu, pokračovať v tom čo robíš 25 rokov a okolie sa k tebe chová, ako keby si bol start-up. Dnes sme však v Bratislave aj vďaka Fondu na podporu umenia, a tiež vďaka Bratislavskému samosprávnemu kraju niekde úplne inde než pred piatimi rokmi.

Zrazu je kultúry veľa, všetko je už kultúra a diváci konečne nevedia, kam skôr. Zdroje teda sú, tak možno nastal čas, aby sme sa začali zamýšľať nad tým, aké to naše umenie vlastne je.

Zakladali a spolupracovali (neúplný zoznam): Ľubo Burgr, Petra Fornayová, Slávo Krekovič, Mária Rišková, Zuzana Babincová, Dušan Barok, Lenka Bednárová, Mária Čorejová, Michal Čudrnák, Zuzana Duchová, Zuzana Ferusová, Ana Filip, Peter Gonda, Jonáš Gruska, Juraj Hoppan, Milan Chalmovský, Saša Gojdičová, Magdaléna Kobzová, Martin Kokavec, Zdenka Konečná, Mária Lampertová-Hejtmánková, Roman Laščiak, Ladislav Mirvald, Dáša Peštová, Oliver Rehák, Barbora Šedivá, Slávo Šmálik, Dušan Vicen, Vlado Zboroň, a ďalší