Skúšobňa P.A.T.

Sláva Daubnerová: Bolo to dobrodružstvo

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Režisérka, autorka, performerka a herečka Sláva Daubnerová sa vo svojej tvorbe vyznačuje spracovávaním netypických tém, využívaním prvkov dokumentárneho divadla, miešaním žánrov a voľným prelínaním rôznych umeleckých smerov. Popri iných projektoch bola tiež jednou z dočasných užívateliek dnes už nejestvujúceho industriálneho objektu Cvernovky na Jégého ulici.

Ako a prečo ste vznikli?

P.A.T. je platforma pre súčasné divadlo, ktorú som založila ešte počas štúdia na FiF UK. Vznikla v roku 2003 ako nezisková organizácia, ktorá nadväzovala na naše aktivity ešte z čias amatérskeho divadla v Prievidzi. Primárne som chcela zastrešiť aktivity divadla, ale aj organizovanie kultúrnych akcií.

Zaujímalo ma organizovanie kultúrnych podujatí so zameraním na menšinové umelecké žánre. Chcela som usporiadať podujatie, na ktorom by sme sa predstavili bratislavskému publiku s vlastnou divadelnou produkciou.

Chceli sme sa zameriavať na multimediálne projekty prepájajúce viaceré druhy umenia ako divadlo, tanec, film, fotografia, literatúra a hudba. Keďže som bola „cezpoľná”, snažila som sa získavať kontakty a partnerov na spoluprácu.

Postupne sme vstupovali do spolupráce s viacerými podobne orientovanými združeniami – IBIS, Euforion, Kulturfabrik a ľudia z komerčnej sféry – reklamná agentúra Aaddiinngg. Zhodli sme sa, že mestské a štátne inštitúcie v regióne neprihliadajú dostatočne na záujmy menšinového diváka a venujú sa výhradne organizovaniu zábavných programov.

Spoločne s Euforionom sme zorganizovali divadelno-hudobný večer Art of livin‘. S Kulturfabrik sme usporiadali multimediálny festival pat_i_zone. Dramaturgia festivalu bola zameraná na viaceré druhy umenia (literatúru, divadlo, súčasný tanec, experimentálnu aj tanečnú hudbu, film, fotografiu).

Čo charakterizovalo vaše miesto?

Bola to bývalá továreň MDŽ. Objekt chátral, bolo tam niekoľko samostatných hál, ktoré boli novšie, ako aj obrovské skladové priestory. Jedna výrobná hala a potom historická budova z roku 1919. Bolo to dobrodružstvo. Ani neviem, ako sme sa tam ocitli. Kamarát tam mal štúdio reklamky Aaddinngg a tak nás tam stiahli. Dohodli sme sa, že tam budeme, kým sa budova nezbúra.

Oni mali jedno štúdio, a keďže objekt bol obrovský a o priestory nebola núdza, vybrali sme si jednu halu práve v objekte tej historickej budovy.

Mala som pocit, akoby to ľudia opustili zo dňa na deň. Boli tam staré plechové skrinky s osobnými vecami, plagáty, vo výrobnej hale boli kusy bavlny na páse, akoby sa výroba zastavila len prednedávnom. Najkrajšia bola historická budova s prepadnutými poschodiami, bolo to mimoriadne pôsobivé a inšpiratívne.

Ako ste vnímali vtedajšiu scénu a svoje miesto na nej?

To bol taký prechod z amatérskeho divadla do nezávislej scény. Popravde, necítila som sa byť súčasťou ničoho, vtedy som sa ešte len rozkukávala. Snažila som sa spoznávať nových ľudí, ale nezávislá scéna mi prišla vtedy veľmi zaujímavá.

Kto tam chodil? Iba my. Bolo to celé na „tajňáša”, neviem, či sme dokonca zakaždým nepreliezali plot. V podstate sme sa tam iba stretávali, skúšali sme tam, môj kolega Emil Leeger tam chvíľu dokonca býval.

Raz sme urobili jednu akciu pre pár známych, premietali sme tam predstavenie, myslím, že sme tam robili nejaký koncert. Čiže primárne to nemalo ambíciu prerásť do niečoho väčšieho aj vzhľadom na to, že sme vedeli, že budova pôjde dole. Ale napriek tomu sme si z toho urobili veľmi pôsobivé štúdio, vymaľovali sme to, vyupratovali.

Skúšali sme tam, mali sme tam tréningy kung-fu s jedným čínskym majstrom, tréningy capoeiry s Angličanom, tam sme už chodili taká asi 10-členná partia. To jadro sme tvorili ja, Emil Leeger, Teo Heriban a partia bábkohercov, ktorí vtedy boli na škole. Andrej Šoltés, Heňo Žucha…

Potom tam chodil napríklad fotograf Dávid Augustín, s ktorým sme aj nafotili krásne čiernobiele fotky. Mali sme už hotový scenár tanečného site specific filmu, ale ten sme tam už nestihli zrealizovať. Nakoniec sme odtiaľ ani nestihli odniesť scénu, rekvizity, kostýmy, nebolo ani kam.

Čomu ste sa venovali potom?

P.A.T. sa transformoval na občianske združenie, ktoré od roku 2006 funguje výlučne pre divadelnú produkciu, pod ktorou produkujem svoje projekty. A teda sústreďujem sa už výlučne iba na umeleckú tvorbu.

Spolupracovali

Emil Leeger Teo Heriban Andrej Šoltés Heňo Žucha Dávid Augustín a ďalší