Theatrium Art

Peter Janků: Filozofiou bola koexistencia menšinových divadelných druhov

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Prečo ste vznikli?

V roku 2002 som pracoval ako umelecký šéf výpravy v Štátnej opere v Banskej Bystrici a zástupcovia spoločnosti Presscentrum z Bratislavy ma prostredníctvom režisérky a choreografky Dany Dinkovej oslovili, či by som sa ako scénograf nechcel podieľať na projekte prestavby priestoru bývalej zasadačky vo výškovej budove ich sídla (dnešné Tower 115) a nepripravil pre nich svoju verziu architektonického riešenia a prestavby priestoru. Ich zámerom bolo vtedy sprevádzkovať nový divadelný priestor, podobne ako to bolo v histórii napr. v prípade Tatrabanky, ktorá iniciovala vznik priestoru Divadla P. O. Hviezdoslava.

Ponuku som prijal a pripravil verziu nevyhnutných úprav a technicko-technologického zabezpečenia priestoru s cieľom, aby sa prevádzka divadelného priestoru začala čo najskôr. To sa aj podarilo, nakoľko mnou navrhovaná „asketická verzia”, ako ju môžem nazvať s odstupom času, bola 10-násobne lacnejšia ako verzia od iného dodávateľa. Architektonické úpravy a navrhované pôdorysné riešenie však upravili priestor do podoby, v akej ho môžeme viac-menej (zmodernizované) vidieť aj dnes (Heineken Tower Stage).

Prečo váš projekt zanikol?

Divadelný priestor zriadila obchodná spoločnosť a za zánik je priestor vďačný obchodnej transakcii, konkrétne predaju budovy a pozemkov inému (dnešnému) vlastníkovi, ktorý chcel celú budovu revitalizovať a zmodernizovať. Myšlienka divadla a zachovania priestoru sa po niekoľkých rokoch obnovila do dnešnej podoby.

Čo charakterizovalo vaše miesto?

Priestor Theatrium Art bol priestorom typu „stagiona”, bez vlastného súboru a dával možnosť vystupovať hosťujúcim subjektom, pričom ponúkol filozofiu koexistencie menšinových divadelných druhov, ako súčasný tanec, pantomíma, komorná opera, komorné súčasné inscenácie atď. a jeho komerčného využitia na prenájmy kultúrneho turizmu a spoločenských podujatí.

Po súhlase vedenia Presscentra sa prijal mnou navrhovaný model, že podmienky pre menšinové druhy budú oproti komerčným nájmom zvýhodnené, čím sa de facto podporí ich fungovanie, nakoľko v tom čase absentoval priestor, v ktorom by menšinové divadelné druhy boli sústredené.

Ako ste vnímali vtedajšiu scénu a svoje miesto na nej?

Priznám sa, že ako scénograf pôsobiaci v Banskej Bystrici, som nemal dokonalý prehľad o vtedajšej bratislavskej scéne a až prostredníctvom stretnutí s ľuďmi ako Petra Fornayová, Ľubo Burgr, som získaval o nej obraz ako o rozdrobenej, bez „strechy nad hlavou”. Ďalšou osobou bola spomínaná Dana Dinková, režisérka a choreografka, ktorá bola šéfkou baletu v Banskej Bystrici a cez ktorú sa riešila línia komorného baletu. V tom čase bola budova mimo centra, Eurovea ani most Apollo neexistovali a dostať sa do priestoru bolo logisticky náročné.

Napriek tomu som mal tesne pred ukončením prevádzky pocit, že sa niečo podarilo a že filantropický model podpory menšinových druhov v pomere ku komerčnému fungovaniu priestoru, môže existovať aj na Slovensku.

Kto tam chodil?

Činnosť priestoru bola mediálne promovaná cez printové médiá, pripravoval som plagáty, letáky a pod. Hlavnú časť divákov však tvoril okruh ľudí jednotlivých nájomcov priestoru, a to aj vzhľadom na ich menšinový charakter a v prípade domácich produkcií to bola otázka záujmu aj verejnosti samotnej. Začalo sa promovať cez e-maily, ale podstatnou časťou diváckeho zázemia boli tí, ku ktorým sa informácia dostala takpovediac cez osobný kontakt.

Aké akcie boli?

Bolo niekoľko dramaturgických línií, bez poradia dôležitosti, ale proporčne sa striedajúcich v rámci kalendára podujatí. Jednou líniou bol komorný balet, kde sa naskúšala inscenácia Gypsy Roots v réžii a choreografii Dany Dinkovej, v spolupráci s Jaroslavom Moravčíkom. Ďalšou súčasný tanec, kde som komunikoval s Petrou Fornayovou a dramaturgia bola v jej rukách a uskutočnilo sa niekoľko večerov.

Inou líniou bola pantomíma, kde som spolupracoval najmä s Jurajom Benčíkom (neskôr klaunom Cirque de Soleil) a inými mímami zo Slovenska. Ďalej to boli komorné činoherné inscenácie, kde režisér Roman Polák s hercami Thierim Abamom, Marekom Majeským, Danou Košickou a Ľubom Gregorom znova naskúšali inscenáciu M. Koltésa: Boj černocha so psami. Svoju hru tam pripravoval aj český autor Petr Zelenka s hercami z Astorky.

Ďalšia línia bola komorná opera. Javisko bolo pripravené tak, že z prednej línie praktikáblov sa dala urobiť jama pre komorný orchester. Svoje absolventské predstavenie v produkcii operného štúdia VŠMU v Theatriu absolvovala napr. Adriana Kučerová či Filip Tůma. Ponukovým listom som oslovil všetky divadlá na Slovensku, že v prípade záujmu a potreby uviesť svoje inscenácie v Bratislave, je Theatrium Art k dispozícii aj so svojím zázemím.

Oproti tomu v spolupráci s jednou cestovnou kanceláriou sa organizovali rôzne vystúpenia najmä pre rakúskych a nemeckých turistov z lodí, ktorí navštívili Bratislavu a návšteva Theatria bol jeden z programov ich návštevy a organizovali sa aj iné komerčné nájmy a eventy.

Je potrebné spomenúť účinkovanie jazzových a folkových muzikantov, ako Orchester Gustava Broma, Petra Lipu, Mariána Geišberga a i. Ale aj verejné diskusie, kde jedna z posledných bola za účasti takmer všetkých zástupcov umeleckej obce z Bratislavy, kde sa diskutovalo s Braňom Hochelom z magistrátu Bratislavy o kultúrnej politike hlavného mesta. A tuším som to aj moderoval, či čo to bolo…

Čím bol priestor zvláštny?

Čo bolo zvláštne, bol z architektúry i z interiéru všade dýchajúci „nabubralý” chladný socialistický realizmus, v útrobách ktorého sa uhniezdili komorné a menšinové umelecké žánre, charakter a témy ktorých naopak obnažovali človeka až na kosť.

Na druhej strane odvaha a dôvera majiteľov Presscentra investovať prostriedky do vzniku niečoho, od čoho neočakávali zisk, a to v lokalite, ktorá bola v tom čase pre mnohých čiernou, neosvetlenou časťou post-priemyselnej Bratislavy. Dohoda bola, že ak sa dosiahne vyrovnaný rozpočet, je to v poriadku, čo sa aj darilo a nebyť spomínanej obchodnej transakcie, tak… ale nebudeme fabulovať. Môžem s odstupom času povedať, že napriek mnohým provizóriám, to bol aj filantropický projekt.

Aké bolo pozadie ľudí, čo to organizovali?

„Styčným dôstojníkom” medzi vedením Presscentra a divadlom Theatrium Art som bol ako umelecký manažér či umelecký riaditeľ priestoru ja, ktorý som vlastnil živnosť na tento názov. A to od prípravy projektu a realizácie prestavby priestoru cez dodávateľov, technického a technologického zabezpečenia (zvuk a svetlo), výrobu plagátov, zabezpečovania propagácie, komunikácie so súbormi ako aj praktickej podpory (svietenie či ozvučenie) jednotlivých podujatí.

Technickú podporu nám v prípade potreby zabezpečovali technickí zamestnanci Presscentra. Čo sa týka hosťujúcich umeleckých telies, k dispozícii im boli dva pulty, svetelný a zvukový, ktorý mohli obsadiť vlastnými ľuďmi. Musím podotknúť, že pri nákupe zázemia sme časť výbavy zaobstarali od bývalého divadla Bralen, ktoré v tom čase ukončilo svoju činnosť.

Dá sa povedať, že činnosť Theatria sa rozbiehala a fungovala v takomto režime, no a po dopísaní týchto riadkov si uvedomujem, že na to, že sa prakticky na veciach začalo pracovať v júni 2002 a činnosť sa ukončila v júli 2003, toho nebolo zasa tak málo. Vo všetkej skromnosti, samozrejme.