2019
2018
2017
2016
2015
2014
2013
2012
2011
2010
2009
2008
2007
2006
2005
2004
2003
2002
2001
2000
1999
1998
1997
1996
1995
1994
1993
1992
1991
1990
1989

Theatrium Art

Pribinova 25
2002 - 2002

Peter Janků: Filozofiou bola koexistencia menšinových divadelných druhov

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Prečo ste vznikli?

V roku 2002 som pracoval ako umelecký šéf výpravy v Štátnej opere v Banskej Bystrici a zástupcovia spoločnosti Presscentrum z Bratislavy ma prostredníctvom režisérky a choreografky Dany Dinkovej oslovili, či by som sa ako scénograf nechcel podieľať na projekte prestavby priestoru bývalej zasadačky vo výškovej budove ich sídla (dnešné Tower 115) a nepripravil pre nich svoju verziu architektonického riešenia a prestavby priestoru. Ich zámerom bolo vtedy sprevádzkovať nový divadelný priestor, podobne ako to bolo v histórii napr. v prípade Tatrabanky, ktorá iniciovala vznik priestoru Divadla P. O. Hviezdoslava.

Ponuku som prijal a pripravil verziu nevyhnutných úprav a technicko-technologického zabezpečenia priestoru s cieľom, aby sa prevádzka divadelného priestoru začala čo najskôr. To sa aj podarilo, nakoľko mnou navrhovaná „asketická verzia”, ako ju môžem nazvať s odstupom času, bola 10-násobne lacnejšia ako verzia od iného dodávateľa. Architektonické úpravy a navrhované pôdorysné riešenie však upravili priestor do podoby, v akej ho môžeme viac-menej (zmodernizované) vidieť aj dnes (Heineken Tower Stage).

Prečo váš projekt zanikol?

Divadelný priestor zriadila obchodná spoločnosť a za zánik je priestor vďačný obchodnej transakcii, konkrétne predaju budovy a pozemkov inému (dnešnému) vlastníkovi, ktorý chcel celú budovu revitalizovať a zmodernizovať. Myšlienka divadla a zachovania priestoru sa po niekoľkých rokoch obnovila do dnešnej podoby.

Čo charakterizovalo vaše miesto?

Priestor Theatrium Art bol priestorom typu „stagiona”, bez vlastného súboru a dával možnosť vystupovať hosťujúcim subjektom, pričom ponúkol filozofiu koexistencie menšinových divadelných druhov, ako súčasný tanec, pantomíma, komorná opera, komorné súčasné inscenácie atď. a jeho komerčného využitia na prenájmy kultúrneho turizmu a spoločenských podujatí.

Po súhlase vedenia Presscentra sa prijal mnou navrhovaný model, že podmienky pre menšinové druhy budú oproti komerčným nájmom zvýhodnené, čím sa de facto podporí ich fungovanie, nakoľko v tom čase absentoval priestor, v ktorom by menšinové divadelné druhy boli sústredené.

Ako ste vnímali vtedajšiu scénu a svoje miesto na nej?

Priznám sa, že ako scénograf pôsobiaci v Banskej Bystrici, som nemal dokonalý prehľad o vtedajšej bratislavskej scéne a až prostredníctvom stretnutí s ľuďmi ako Petra Fornayová, Ľubo Burgr, som získaval o nej obraz ako o rozdrobenej, bez „strechy nad hlavou”. Ďalšou osobou bola spomínaná Dana Dinková, režisérka a choreografka, ktorá bola šéfkou baletu v Banskej Bystrici a cez ktorú sa riešila línia komorného baletu. V tom čase bola budova mimo centra, Eurovea ani most Apollo neexistovali a dostať sa do priestoru bolo logisticky náročné.

Napriek tomu som mal tesne pred ukončením prevádzky pocit, že sa niečo podarilo a že filantropický model podpory menšinových druhov v pomere ku komerčnému fungovaniu priestoru, môže existovať aj na Slovensku.

Kto tam chodil?

Činnosť priestoru bola mediálne promovaná cez printové médiá, pripravoval som plagáty, letáky a pod. Hlavnú časť divákov však tvoril okruh ľudí jednotlivých nájomcov priestoru, a to aj vzhľadom na ich menšinový charakter a v prípade domácich produkcií to bola otázka záujmu aj verejnosti samotnej. Začalo sa promovať cez e-maily, ale podstatnou časťou diváckeho zázemia boli tí, ku ktorým sa informácia dostala takpovediac cez osobný kontakt.

Aké akcie boli?

Bolo niekoľko dramaturgických línií, bez poradia dôležitosti, ale proporčne sa striedajúcich v rámci kalendára podujatí. Jednou líniou bol komorný balet, kde sa naskúšala inscenácia Gypsy Roots v réžii a choreografii Dany Dinkovej, v spolupráci s Jaroslavom Moravčíkom. Ďalšou súčasný tanec, kde som komunikoval s Petrou Fornayovou a dramaturgia bola v jej rukách a uskutočnilo sa niekoľko večerov.

Inou líniou bola pantomíma, kde som spolupracoval najmä s Jurajom Benčíkom (neskôr klaunom Cirque de Soleil) a inými mímami zo Slovenska. Ďalej to boli komorné činoherné inscenácie, kde režisér Roman Polák s hercami Thierim Abamom, Marekom Majeským, Danou Košickou a Ľubom Gregorom znova naskúšali inscenáciu M. Koltésa: Boj černocha so psami. Svoju hru tam pripravoval aj český autor Petr Zelenka s hercami z Astorky.

Ďalšia línia bola komorná opera. Javisko bolo pripravené tak, že z prednej línie praktikáblov sa dala urobiť jama pre komorný orchester. Svoje absolventské predstavenie v produkcii operného štúdia VŠMU v Theatriu absolvovala napr. Adriana Kučerová či Filip Tůma. Ponukovým listom som oslovil všetky divadlá na Slovensku, že v prípade záujmu a potreby uviesť svoje inscenácie v Bratislave, je Theatrium Art k dispozícii aj so svojím zázemím.

Oproti tomu v spolupráci s jednou cestovnou kanceláriou sa organizovali rôzne vystúpenia najmä pre rakúskych a nemeckých turistov z lodí, ktorí navštívili Bratislavu a návšteva Theatria bol jeden z programov ich návštevy a organizovali sa aj iné komerčné nájmy a eventy.

Je potrebné spomenúť účinkovanie jazzových a folkových muzikantov, ako Orchester Gustava Broma, Petra Lipu, Mariána Geišberga a i. Ale aj verejné diskusie, kde jedna z posledných bola za účasti takmer všetkých zástupcov umeleckej obce z Bratislavy, kde sa diskutovalo s Braňom Hochelom z magistrátu Bratislavy o kultúrnej politike hlavného mesta. A tuším som to aj moderoval, či čo to bolo…

Čím bol priestor zvláštny?

Čo bolo zvláštne, bol z architektúry i z interiéru všade dýchajúci „nabubralý” chladný socialistický realizmus, v útrobách ktorého sa uhniezdili komorné a menšinové umelecké žánre, charakter a témy ktorých naopak obnažovali človeka až na kosť.

Na druhej strane odvaha a dôvera majiteľov Presscentra investovať prostriedky do vzniku niečoho, od čoho neočakávali zisk, a to v lokalite, ktorá bola v tom čase pre mnohých čiernou, neosvetlenou časťou post-priemyselnej Bratislavy. Dohoda bola, že ak sa dosiahne vyrovnaný rozpočet, je to v poriadku, čo sa aj darilo a nebyť spomínanej obchodnej transakcie, tak… ale nebudeme fabulovať. Môžem s odstupom času povedať, že napriek mnohým provizóriám, to bol aj filantropický projekt.

Aké bolo pozadie ľudí, čo to organizovali?

„Styčným dôstojníkom” medzi vedením Presscentra a divadlom Theatrium Art som bol ako umelecký manažér či umelecký riaditeľ priestoru ja, ktorý som vlastnil živnosť na tento názov. A to od prípravy projektu a realizácie prestavby priestoru cez dodávateľov, technického a technologického zabezpečenia (zvuk a svetlo), výrobu plagátov, zabezpečovania propagácie, komunikácie so súbormi ako aj praktickej podpory (svietenie či ozvučenie) jednotlivých podujatí.

Technickú podporu nám v prípade potreby zabezpečovali technickí zamestnanci Presscentra. Čo sa týka hosťujúcich umeleckých telies, k dispozícii im boli dva pulty, svetelný a zvukový, ktorý mohli obsadiť vlastnými ľuďmi. Musím podotknúť, že pri nákupe zázemia sme časť výbavy zaobstarali od bývalého divadla Bralen, ktoré v tom čase ukončilo svoju činnosť.

Dá sa povedať, že činnosť Theatria sa rozbiehala a fungovala v takomto režime, no a po dopísaní týchto riadkov si uvedomujem, že na to, že sa prakticky na veciach začalo pracovať v júni 2002 a činnosť sa ukončila v júli 2003, toho nebolo zasa tak málo. Vo všetkej skromnosti, samozrejme.