Tranzit dielne

Boris Ondreička: Je potrebné vytvárať platformu kritického myslenia

Zaznamenal: Marek Kuchár

Medzinárodná stredoeurópska iniciatíva s názvom tranzit združuje autonómne iniciatívy v oblasti súčasného umenia. Na Slovensku začínali v industriálnom priestore pri Zlatých pieskoch. O tejto vrstve pôsobenia rozpráva kurátor Boris Ondreička. Od septembra 2014 pôsobí tranzit.sk na novej adrese v blízkosti Hlavnej stanice a od roku 2013 vedie organizáciu kurátorka Judit Angel, pôsobiaca v Bratislave a Budapešti. Program tvoria výstavy, prednášky, workshopy a venujú sa tiež publikačnej činnosti.

Prečo a ako vznikol tranzit.sk?

Tranzit sk. vznikol v roku 2002 ako iniciatíva dvoch kurátoriek Kathrin Rhombergovej – Rakúšanky a Márie Hlavajovej – Slovenky, ktorá pôsobí v Holandsku, a ERSTE Bank. V tom čase ERSTE Bank, ktorá je v Rakúsku najtradičnejší kultúrny a umelecký sponzor, hľadali sofistikovaný formát, ktorý by nevyhnutne oni nevytvárali, ale ktorý by podporili.

My sme sa zaujímali o to, ako znovu vytvoriť stredoeurópsku sieť umeleckých inštitúcií, nezávislých, neštátnych. Tak sme sa spojili a vznikli inštitúcie v Prahe a v Bratislave na začiatku, zatiaľ bez formátu. Prvá bola misia, ktorej sa hľadal formát a rozpočet.

Základný záujem bol o revíziu pamäte skrze moderné a súčasné umenie s akýmsi ťažiskom na radikálne konceptuálne pozície, prelom 60. a 70. rokov vo vzťahu k doznievajúcim 90. rokom. My sme následne hľadali formát a to systémom sérií prednášok a seminárov. Nakoniec Laco Teren a ďalší moji kolegovia objavili priestor na Zlatých pieskoch, ktorý bol voľný a kde už nejakí umelci mali ateliéry.

Tranzit.sk vznikol len čosi krátko po skončení obdobia mečiarizmu. V akom stave sa bolo výtvarné umenie resp. jeho prezentácia?

Za čias mečiarizmu do tretieho sektora plynuli relatívne významné investície zo Západu. Jedna z investícií bola od Georgea Sorosa. Princíp filantropického Sorosovho investovania spočíval v tom, že on investoval jedine do priestorov, ktoré môžeme označiť za tzv. neštandardne demokratické. A mečiarovské obdobie bolo vlastne takýmto obdobím.

V 90. rokoch bola Bratislava napojená na sieť postsovietských krajín, z ktorých väčšina mala Sorosovo centrum a medzi týmito inštitúciami, aj teda vo vzťahu k západnej Európe, existovala veľmi dynamická výmena. Budovali sa archívy, robili sa výstavy v alternatívnych priestoroch atď. Po jeho odchode tu ostalo prázdne miesto, kde tranzit.sk videl svoju pozíciu nadviazať na istú potrebu siete, ktorá je schopná kumulovať a distribuovať informácie o lokálnom prostredí, aj zo Západu do vnútra a z vnútra von.

V podstate hneď (r. 2003) sme sa stali partnermi pre Centre Pompidou, Tate Modern atď. Čiže okrem toho, že sme vykonávali lokálnu kultúrnu činnosť sme robili expertnú činnosť pre viaceré zahraničné inštitúcie (Benátske bienále, documenta…).

Ako tranzit.sk alebo ako medzinárodná sieť tranzitu?

Ako medzinárodná sieť. Praha, Bratislava, Budapešť, Viedeň sa neskôr rozšírila o Bukurešť. Naša informačno-ekonomická dynamika, nám pomáhala aj pri priamom vstupe do patričných ateliérov umelkýň a umelcov, ktorí nás interesovali.

Na čo sa chcel teda tranzit.sk zamerať? Líšil sa nejako od tých ostatných zo siete?Mal svoj vlastný manifest?

Tranzit ako taký, ako celá sieť, mala a má manifest, a ten je stále ten istý (viď www.tranzit.org/en/about). Je to určitá rodina hodnôt, (ako napr. v typografii – rodina fontov). Ako som už naznačil, jedna vec bola zdrojový aparát, ktorý je v neskorých avantgardách alebo teda v neskorej moderne. Takýto záujem bol podkladom k zostavovaniu lídrov a tímov všetkých tranzitov – istá estetická afiliácia k umelecko-estetickým a obsahovým hodnotám.

Keď hovoríme o avantgarde, tak ďalšia vec je striktný internacionalizmus. Čiže videnie tých lokálnych pozícií (ako napr. Július Koller, Mária Bartuszová, Stano Filko) a ich komunikácia v medzinárodnom kontexte. Nikdy to nebola nejaká misia, že my sme reprezentanti slovenského umenia. Vždy to bolo tak, že my sme reprezentanti určitých hodnôt, ktoré zdieľame v tej našej sieti a snažíme sa ich presadzovať.

Jadro tvorili teda postavantgardní autori alebo ste reagovali aj na súčasnú scénu?

Líniu kurátorského programu tvorili ako som spomenul tí „titáni” (napr. Máriu Bartuszovú sme úspešne mediovali Documente). Zároveň sme ale mali obrovský záujem o podporu najmladších generácií. Čo sa priestoru týka – či už formou poskytovania ateliérov, profilových a tématických výstav vo veľkých halách alebo aj v priestore, ktorý vznikol spontánne a ktorý sa volal Hangár, kde spontánne vznikali výstavy na báze sebaorganizácie umelkýň a umelcov pracujúcich v ateliéroch.

V komplexe chvíľu fungovala aj Mária Rišková so svojou iniciatívou 13m3. Robili sme aj medzinárodné výstavy, ktoré mali dobrý medzinárodný ohlas – Monument transformace (Komunismus nikdy nebyl/slovník) sa dostal do výberu najlepších 100 svetových výstav amerického časopisu Artforum za rok 2008. Tranzit.sk reagoval na to čo sa tu deje. Keď sme kurátorovali Manifestu, tak sme sa rozhodli vybrať Martina Vongreja, ktorý bol vtedy ešte študent.

Vznikol dramaturgický plán tranzitu.sk spontánnym spôsobom, že ste si sadli a povedali si: toto v stredoeurópskom priestore chýba, poďme to robiť?

Áno, presne – individuálne návrhy, nápady a diskusia tímu a siete. Aj keby dnes sme začali monitorovať, zistili by sme, že tu nie je inštitúcia, ktorá má nadnárodné rozpätie. Tranzit.sk sa síce odvtedy veľmi zmenšil, čo ale nevadí. Fyzický priestor nie je až tak potrebný. Čo je ale potrebné je kritický diskurz. A ten tu doposiaľ absentuje v patričnej forme a rozsahu, v publikačnej činnosti, kritickej žurnalistike…

Chýba tu kritická platforma, skúmanie a prednášanie kritického myslenia. Je preto potrebné si dejateľov súčasného kritického myslenia – autentických autorov pozývať osobne. My sme v prvých rokoch, keď sme ešte hľadali formát, začali so sériou prednášok a mali sme tu relatívne prominentné osobnosti ako Catherine David alebo Thomas Hirschhorn, René Block, Igor Zabel atď.

Zaujímali sa ľudia o vaše aktivity? Akú mal tranzit.sk návštevnosť? Zlaté piesky sa môžu zdať mnohým vzdialené..

Mali sme jedno otvorenie, kde bolo asi 700 ľudí, prišlo päť autobusov z Viedne. Ale v rámci trvania výstav tam potom neprišiel skoro nikto. Otvorenia boli teda ťažiskové. Niektoré boli aj slabšie, napr. keď bolo 120 ľudí.

Dbali sme o to, že keď ľudia preklenú vzdialenosť medzi centrom a perifériou, tak chceme, aby ostali čo najdlhšie. Ponúkali sme guláše zdarma… A zostať bolo príjemné, lebo keď bolo dobré počasie tak tam bol veľký areál, ľudia sa mohli bozkávať za rohom, mohli sa opiť, tancovať atď. A keďže je to mimo obytnej zóny tak tam absentovala otázka hluku či rizika ukončenia akcie.

Prizývali ste si aj zahraničných umelcov?

V ateliéroch pracovalo asi 40 ľudí. To bola taká malá Cvernovka. Ateliéry sme poskytovali, no nikdy sa nejednalo o rezidencie. Vždy to bolo pre lokálnych ľudí. Na takúto činnosť sme nemali ani personálne obsadenie ani rozpočet.

Čo stálo za tvojim odchodom z tranzitu a za jeho presunom z priestorov na Zlatých pieskoch?

Ja som odišiel po 9 rokoch a to z dvoch dôvodov. Jeden dôvod bol ten, že medzičasom nás vybrali kurátorovať jedno z najväčších európskych bienále súčasného umenia, Manifesta. Na tom sme, lídri jednotlivých tranzitov, robili dva a pol roka, čo každého z nás istým spôsobom zmenilo, posunulo, ukázalo nám, že sa chceme profesionalizovať.

Priestor tranzitu mal viac ako 500 metrov výstavnej plochy a ďalšie tisíce metrov ateliérov, ktoré sme spravovali veľmi nonkonformným spôsobom. Bezpečnosť, energie, technika, povolenia, administratíva, správa objektov atď. tam pre nás nehrali žiadnu rolu. V podstate sme akoby squatovali priestor, za ktorý sme ale platili nájom. Lenže po tých deviatich rokoch už vznikol opodstatnený tlak na to, aby sme to robili profesionálnejšie. A to už bolo nad moje sily, schopnosti a aj chuť.

Ja som zároveň v tom čase dostal ponuku zo zahraničia, ktorá mi konvenovala viac, ktorú som aj prijal a kde pracujem dodnes. Čiže v tomto ohľade nie som najkompetentnejší a ani sa nedá hovoriť o zániku, lebo uzatvorenie toho priestoru prišlo až po mne a prevzali ho niekoľkí umelci sami a je aktívny doteraz pod názvom PRFR a tranzit sám o sebe predsa funguje úspešne dodnes.

Spolupracovali

Boris Ondreička Laco Teren Juliana Mrvová Judit Angel Lýdia Pribišová Petra Báliková Eliška Mazalanová + správna rada organizácie