Buryzone

Mária Rišková: To sme normálne začali robiť!

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Bratislavský klub, galéria a ideopožičovňa Buryzone fungovala od roku 2001 ako priestor určený na prezentáciu výtvarného (vernisáže každý druhý piatok), ale i iných druhov umenia. Ukázalo sa, že išlo aj o základňu a odrazový mostík silnej generácie výtvarníkov, jeden z prvých funkčných modelov progresívnej flexibilnej inštitúcie tak zvaného nezávislého typu.

Z akej motivácie ste začali?

To nezačalo z motivácie. To sme normálne začali robiť! Teraz už všetci vedia, ako sa veci robia a majú robiť. My sme normálne začali robiť to, čo bolo treba. Chceli sme byť s ľuďmi, ktorí nás bavili.

Kto presne bol „my”?

To je vždy najväčší problém. Spätne si každý myslí, že to bol hlavne on. Ja, Stupidesign – to boli grafickí dizajnéri a fotografi Stupid, Huba, Vladimíra, Laura. Na poschodí bol ich office a dole obývačka, kde sa robili akcie. A všetci automaticky od začiatku chápali, čo chceme robiť.

Moja verzia začiatku? Stupid mi jedného dňa zavolal, že v dome na Čajakovej ulici majiteľ prenajíma ďalší priestor. Mňa v tom čase oslovil Radek Váňa, že idú v Prahe robiť projekt Auctions Art, či nechcem založiť slovenskú pobočku. Mali sme k tomu aj stretnutie, ale napokon sme nič nezaložili.

Už sme ale mali kanceláriu. Tak sme so Stupidom vymysleli, že tam urobíme klub. Huba a jeho okruh zas vtedy obdivoval Kulturfabrik v Luxemburgu. Bolo to vo vzduchu, niečo robiť. Už som nebola čerstvo po škole, robila som trienále plagátu v Trnave, mala som už skúsenosti s organizáciou aj s grantami v združení Errata.

Chceli sme to urobiť len na skúšku. Vymyslela som štruktúru, že každý piatok bola akcia. Program sme tvorili spolu. Vždy tam bola nejaká srandička v programe, v priestore, niečo, čo súviselo s akciou. Bolo to komunitné, zároveň profesionálne, aj experimentálne.

Myslím, že tam sa začalo robiť niečo, čo teraz pozorujeme aj v kamenných inštitúciách. Predtým boli len vernisáže, kde sa čítali texty z papiera a málo navyše.

Robili sme experimenty. Podľa toho, aká bola výstava. Zo začiatku bola každé 2 týždne výstava a medzitým akcia. To bolo náročné, vydržali sme len pol roka. Potom bola vernisáž novej výstavy každé 3 týždne. Vystriedalo sa tam veľa ľudí. Veľa ľudí z dnešnej strednej generácie tam začínalo. Moravčík, Binder, Mikyta, Čejka… Občas bolo podujatie seriózne, krst nového čísla Profilu, občas úlet, prednáška o umení ľudí s psychickými poruchami.

Priestor sme naplno využili. Raz sme otvorili okno a vchádzalo sa po rebríku, lebo to bola výstava Mikytu s názvom Pojechali, chcel vytvoriť ilúziu vesmírnej lode. Vonku na chodníku sme raz robili metalovú burzu.

Všetko bolo samozrejme bez povolení. Robili sme aj väčšie veci – hneď prvý rok festival Za Gagarinom. Bolo práve 40. výročie letu do vesmíru. V parku na Račianskom mýte je vesmírna socha, perfektná platforma na vesmírne divadlo.

Bolo to ako skica niečoho budúceho, čo sa všetko v organizovaní kultúrnych podujatí dá. Často vidíš vzory. Aj my sme chodili veľa do zahraničia a inšpirovali sa. Ale až do takej miery predtým nič také v Bratislave nebolo. Teraz sme už zvyknutí aj v Žiline na Stanicu, ale Marek tiež chodil k nám. Boli sme trochu bytoví pankáči, alebo skôr hipisáci, ktorí robili kultúru profesionálne.

Ako ste šírili pozvánky, keď ešte nebol Facebook?

Od začiatku sme boli zameraní na nové médiá. Prvý oznam sme ale zámerne šírili ústnym podaním. Dali sme si aj inzerát do Sme, že otvárame nový klub. Dali sme tam iba webovú adresu, na ktorej bola navigácia. A zrazu prišla na otvorenie aj telka. Naši grafickí dizajnéri sa už vtedy špecializovali na web, od začiatku sme mali dobrú stránku. Vladimíra robila ku každej akcii špeciálne plagáty.

Mali sme svoju menu na občerstvenie – Buryzone doláre. Akokoľvek punkovo to mohlo vyzerať, od začiatku sme informácie šírili oficiálne, budovali sme si mailinglist, písali riadne tlačové správy. Aj cez kúpu Buryzone dolárov sme získavali adresy – to bolo veľmi progresívne na rok 2001. Komunikovali sme s novinármi.

Všetci ľudia sa tam stretávali. Naprieč disciplínami – nielen výtvarníci a dizajnéri, ale hudobníci, programátori, literáti, alternatívci. Bolo to tam intímne, nedalo sa izolovať od niekoho v priestore jednej obývačky. Keď už je niečo oficiálnejšie organizované kultúrne centrum, tento aspekt tomu chýba.

Nemám príliš v láske preberanie „formátov”, vtedy sme si vytvorili formát svoj, unikátny a to bolo vidieť, že to buduješ postupne podľa toho, čo potrebujú ľudia a čo baví teba. Ale možno je v tom niečo generačné, možno aj my si len namýšľame, akí sme vtedy boli inovatívni a „väčší hipisáci”.

Dnes sa mi zdá, že mladí ľudia viac premýšľajú a získavajú know-how, kým niečo založia, čo je aj dobré.

Ako dlho trvá, kým sa niečo etabluje?

Minimálne dva roky. Priestor pre živú kultúru má nejakú dynamiku, nedá sa robiť nasilu. Je to umenie udržať si aj živého ducha aj schopnú prevádzku.

Ako to celé skončilo?

Prežili sme tri sezóny. Bolo v tom aj vyčerpanie. Ako prví sme v takomto rozsahu dostali veľký grant z vtedajšieho programu Kultúra 2000. Veľa som sa naučila, ale bolo to hrozné žiť mesiace na dlh a čakať na splátku. Podržali ma vtedy kamaráti, požičali mi stovky tisíc, aby sme to mohli prekonať. Nehovorím o tom, ale som im doteraz vďačná. Bolo to aj osobné, Stupid sa vtedy odsťahoval z Bratislavy, začal nový vzťah. Vzťahy medzi niektorými spolupracovníkmi trochu ochladli. Poznáme to všetci, dnes už to beriem s chladnou hlavou.

Myslím, že tri roky sú taká hraničná doba, kedy sa dokáže fungovať z nadšenia a potom to treba niekam posunúť. My sme to radšej rozpustili. Netreba sa tiež snažiť všetko udržať. Môže vzniknúť aj veľa úplne nových a dobrých vecí. Keď sa skončil Buryzone, vznikla A4. Na chvíľu sme sa pridali.

Bola to vtedy dilema, či si mám zobrať to staré združenie do iného priestoru? Ale ja som to vnímala ako uzavretú značku spojenú s tým miestom a ľuďmi. Tak sme založili s ďalšími ľuďmi nové združenie Burundi, ktoré na Buryzone voľne odkazovalo a boli sme štvrtou súčasťou A4-ky.

Vidím v tom jasnú kontinuitu. Všetok archív je teraz u mňa v byte. 17-ročná prax v kultúre v papierových škatuliach. Čaká to na veľké upratovanie.

Spolupracovali

Mária Rišková Robert Paršo Vladimíra Pčolová Peter Huba

Okruh spolupracovníkov:

Laura Mešková Michaela Sečanská Daniela Chlapíková Ana Filip