Galéria Duna

Pavol Murín: Mnohé kapely, ktoré sú dnes slávne, tu mali svoje prvé koncerty

Zaznamenal: Peter Dolník

Jeden z kultových bratislavských priestorov, Galéria Duna, vznikol pred dvadsiatimi rokmi ako rockový klub, ktorý vtedy v Bratislave chýbal. Na prelome tisícročí si ho hudobní fanúšikovia pamätajú ako tanečný, techno a drum’n’bassový klub. O začiatkoch Galérie Duna a o tom, aké to bolo prevádzkovať hudobný klub v Bratislave v deväťdesiatych rokoch, hovorí Pavol Murín, zakladateľ a programový dramaturg.

V prvej polovici 90. rokov nebola na Slovensku klubová scéna, resp. kluby sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. V roku 1993 zanikolklub na Kominárskej a v Bratislave nebol koncertný priestor tohto druhu. Bol tu New Model Club, ale to bolo veľkosťou ako vináreň. Keď sme otvárali Dunu, tak Kominárska už nebola a U.Club bol profilovaný na elektronickú tanečnú hudbu – house a techno.

Duna vznikla s cieľom vytvoriť priestor pre živé koncerty a nie ako žánrovo vyhranený klub. Príprava trvala dlho. Hlavne kým som získal priestor, kde by sa to dalo robiť. Bol to CO kryt, takže to muselo prejsť celým zložitým jednaním. Bolo treba získať štatút dočasného úkrytu. Išlo to cez stavebné povolenia, čo reálne trvalo 2,5 roka, čiže nakoniec sme Dunu otvárali v 6. decembra 1996.

Ja som bol v Dune od začiatku, odkedy som prvýkrát zbadal tie pancierové dvere a začal na nich pracovať, až do roku 1998, kedy som mal osobné ambície organizovať koncerty aj mimo klubu a Duna mi bola už primalá. Jednu sezónu som tam robil ešte dramaturgiu, ale potom som stratil kontakt s tým, čo sa tam dialo a ten neskorší drum’n’bassový klub, to už išlo mimo mňa.

Čo bolo vaším cieľom?

My sme sa snažili priblížiť atmosfére pražských a brnianskych klubov, chceli sme to napĺňať rôznym obsahom, aby tam bolo kvôli čomu ísť. Koncerty, DJ-ské akcie, výstavy, prednášky. Niečo, čomu je to v súčasnosti najbližšie, je asi KC Dunaj. Bol to pokus o vytvorenie silnejšej vernej komunity, ale v 90. rokoch to bolo komplikované.

Boli ste alternatívny hudobný klub?

Boli sme zaň považovaní. Vtedy sme boli hlavne rockový klub. Oficiálny názov bol Galéria Duna. Súčasťou bola vždy nejaká výstava.

Aké boli 90. roky na bratislavskej hudobnej scéne?

Pre nás bola tá hudobná scéna len taká smotana – radosť. Ale všetky tie ostatné veci, ktoré súviseli s prevádzkou klubu – zariadenia, ktoré je otvorené do štvrtej do rána, to bolo skôr orieškom. Objednať kapely, robiť koncerty, to bola radosť.

Ale zabezpečiť prevádzku v časoch, keď sa nikto nemohol spoľahnúť na nič a na nikoho, z hľadiska bezpečnosti, spolupráce s políciou, úradmi, toto bolo komplikované. Pamätám si, keď za mnou prišiel chalan, o ktorom sme vedeli, že pracuje na polícii. A hovorí: Mám takých kamošov, neurobíte im koncert? A bola to kapela Krátky Proces. Takéto lukratívne ponuky sa ťažko odmietajú, ale odmietli sme.

V 90. rokoch bežne fungovalo gangové na primitívnom násilníckom základe. Keď človek chcel niečo robiť, musel si nájsť spôsob. Opačná možnosť bola nerobiť nič a prenechať všetko napospas týmto ľuďom. Mali sme veľa skvelých akcií, ale častokrát to bolo nasadzovanie vlastného života každý tretí deň o štvrtej nad ránom.

Problémy v tom čase riešil každý. Ale my sme sa mohli aspoň pochváliť tým, že u nás sa nikdy počas prevádzky nestrieľalo zo strelných zbraní. Nedalo sa zavolať na 158, že príďte mi pomôcť, lebo prišli ešte väčší gangstri. Nevedeli sme nájsť žiadne riešenie, ako urobiť bezpečný mód.

V Česku to bolo v oveľa sofistikovanejšom móde výpalníctva, tam nechali biznis pokojne fungovať. Tým smerom sa posunul u nás ten vývoj neskôr. My sme si fandili, že dramaturgiou nenalákame ľudí, ktorých tam nechceme. Ale v meste, v ktorom po jednej hodine boli otvorené štyri-päť podnikov, je zbytočné myslieť si, že je takéto niečo možné. Žijeme vo väčšej dedine a všetci prišli všade.

Napriek tomu sme spravili veľa skvelých akcií. Keď sme tomu chceli udržať dobrú úroveň, tak sme to radšej pred jednou skončili. Návštevníci to nie vždy chápali, ale po jednej hodine sme si koledovali o prúser. Nebolo už čo získať, iba čo stratiť.

Na čo si najradšej spomínaš?

Prvý rok. Mnohé kapely, ktoré sú dnes slávne, tu mali svoje prvé koncerty. Napríklad Polemic či Para. V klube hrali s aj mainstreamové veci, ktoré vtedy ešte neboli známe: Iné Kafe, Horkýže slíže, tí vtedy hrali za 500 korún… Nikdy nevieš, čo z tých ľudí neskôr bude.

Vtedy prosili, aby si mohli zahrať v klube a dnes prosia ich, aby prišli zahrať. Ale to je fajn, takýto vývoj. Že pri začiatku niektorých sme boli a dopomohli sme im, aby sa rozbehli. Mali sme posledný koncert kapely Dunaj so spevákom Kolšovským, ktorý čoskoro nato umrel. Hrali tu Psí vojáci… Skôr to bol celý ten fenomén, niečo po tom ostalo, legenda sa udržala. Podarilo sa nám to otvoriť a nejaký čas držať, hoci bolo sto dôvodov, prečo sa to nedá. Aj keď to bolo zložité administratívne a prevádzkovo. Spomínam si na veľa dobrých koncertov a akcií, stretli sme tu veľa ľudí, s ktorými sme dodnes kamaráti.

Čo sa dodnes udržalo, sú obľúbené Batcave party pre gothic rockovú scénu, Depeche Mode party, čo bola síce rozporuplná komunita, ale ich akcie boli vždy bezkonfliktné a dobré vo výsledku…

A čo zlé zážitky?

Z euforickej akcie, ktorá beží absolútne podľa plánu, sa len tak z vôle zlých ľudí za 30 sekúnd stane trauma. Ani minútu ste si nemohli byť istí, že je všetko v poriadku. Tie veci sa vedeli zvrtnúť veľmi rýchlo. Raz sme mali hip-hopovú akciu, tuším vtedy ešte fungovali Trosky a nabehlo tam jedno takéto komando. Vtedy hip-hopová a neonacistická scéna boli silno vyhrotené. Nenašiel sa nikto, na koho by sme sa mohli obrátiť a bolo to len na nás, ako z toho vykľučkujeme.

Incidenty sa striedali s obdobím pokoja. Hovorilo sa o výpalníctve. Ale netreba to vidieť tak démonicky. V tých SBS boli aj slušní ľudia, fungovalo to na tom, ktorí ľudia sa tam v danom momente ocitli. Boli tam aj slušní ľudia, no boli tam aj absolútne hovädá. Objektívne, rozdelenie teritórií v Bratislave. Fungovalo to ten ich šéf sa to snažil držať pod kontrolou, bola tam komunikácia, ale absolútne pod kontrolou to nemali.

Mali sme vlastnú SBS, ale potom prišla taká polodobrovoľná, nedobrovoľná zmena. Náklady na výpalné boli identické, ako keď sme si tých ľudí zháňali sami. Bolo to o komunikácii s tou firmou. Teraz vidím, ako sa to dalo robiť lepšie, ale v tom čase sme skončili vysokú školu a otvorili sme si klub. Vtedy to bolo normálne, vtedy to bol priemerný spôsob fungovania. Človek vtedy večer nemohol bezpečne chodiť po ulici, a to iba z dôvodu, že tí ľudia boli, akí boli… hovädá.

Keď raz prišli a sadli si tam, nebolo tej sily, ktorá by ich odtiaľ vyhnala. Prišli za DJ-om, hocijakým, a zahraj Bee Gees. Ale nejakú pozíciu sme si získali: s tým šéfom SBS sa dalo o tom rozprávať, aby to fungovalo, aby sme zarobili peniaze. Nepovedal: zajtra chcem peniaze na stôl, lebo vás postrieľam. Bol to na tú dobu pokus o služby. Nebol to taký démonický svet, ako si ľudia predstavujú. Všetci sme si tým prešli, prežili sme to, fungujeme. Atmosféra bola vtedy taká. Za Mečiara mohol hocikto, kto bol vtedy v SIS, hocikoho na ulici zastreliť a nič sa mu nestalo. Ľudia si s tým nevedeli spraviť poriadok.

Paradoxne, po prvých voľbách v roku 1998 tie vši zaliezli zo dňa na deň. Ale oni sú stále tu, medzi nami. Ale zrazu nemali tú oporu. Veľmi záleží, kto je minister vnútra, kto nad tým drží ruku.

Keď majú ľudia zažitý zlodejsko-bitkársky model a je ich veľa, tak v spoločnosti vytvoria takú atmosféru. Keď sa nevedia účastníci komunity spojiť a urobiť protiakciu, tak to bude takto.

Prišiel nám z Prahy zahrať DJ Tráva. Hovorím mu o tomto všetkom a dúfam že bude večer pokoj. A on na to skonštatoval: No jo, my sme ich z centra vymlátili. Bolo to o tom, že táto komunita ľudí neonacistov do centra nepustila. Že sa neodvážia prísť na miesta, ktoré sú určené pre inú komunitu, lebo by ich stadiaľ vymlátili. Je to také živočíšne, ale tak to funguje na celom svete: Majú svoje územie, tak tam nech si robia, ale nech neotravujú ostatných. Ak je možné to takto rozdeliť, tak to môže takto fungovať. Tiež nikto nechodí na prechádzky do slumov do Ria, ani si tam neotvára nočné alternatívne kluby, ale sú miesta, kde sa to dá a kde s tým nie je problém.

S týmto tu mala vtedy hudobná komunita problém. Možno je to tým, že je toto územie príliš malé. Praha bola už vtedy mestom, kde to bolo už ďalej.

A ešte ma štvalo, ako ľudia nechceli platiť vstupné. To bývalo cca 40 Sk, keď bol program. Ľuďom to prišlo veľa, ale vzápätí na bare minuli raz toľko. Vypočuli sme si veľa o tom, ako je 40 Sk veľa, keď pivo stálo 25 Sk.

Keď sme riešili prípravu klubu, tak rástla zložka tých potrebných dokumentov. Aj sme to rátali, koľko vyjadrení a rozhodnutí bolo treba, a boli to naozaj cez stovku listov, tak som chcel o tom napísať knihu. Dať tomu timeline – nejaký procesný vývoj. A mohlo by sa to volať: Ako si otvoriť rockový klub v Bratislave. Myslím, že by sa súčasníci pobavili.

To, čo bolo kvalitné, a čo malo svojich fanúšikov, to sme tam dali. DJ Tráva bol vtedy absolútna hviezda. Nikoho lepšieho som vtedy ani nevidel, tak sme ho chceli mať. Dlho to trvalo, kým sme našli termín, aby prišiel. Stále sme sa snažili priviesť niekoho, koho sme videli hrať naokolo, aj ku nám. Niekedy sa to podarilo, niekedy nie. A žánre sme neriešili.

Do elektroniky sme sa nehrnuli, lebo fungoval U.Club, a dobre fungoval, a v istý čas sme spolu kooperovali. Mali sme bližšie ku živým akciám a MCs, to tanečné jadro fungovalo v Účku, u nás to bolo iba príležitostne.

Z Duny som odišiel, lebo som mal iné osobné a pracovné plány, ako viesť klub. Moji dvaja spoločníci v tom pokračovali. Tá prevádzka bola stabilná, finančné problémy sme nemali. Mali sme na výplaty a platenie všetkých záväzkov. Čo už bolo ďalej, to neviem.

Sentiment nemám žiadny. Vtedy som tam nechal celú svoju agendu, pracovný stôl, promokazety.