Bazén

Jozef Vlk: Je to o energii

Zaznamenala: Zuzana Duchová

Autor, režisér, skladateľ, hudobník, performer a producent. So svojou divadelnou spoločnosťou Debris Company sa od roku 1991 podpísal pod viac než 25 produkcií, ktoré boli okrem Slovenska uvádzané aj v zahraničí (Česká republika, Švajčiarsko, Maďarsko, Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Bielorusko, Slovinsko, Singapur, India, Brazília a inde). Jeho spolupráce s ďalšími umelcami presahovali okrem oblasti súčasného tanca a divadla aj do oblasti hudby, výtvarného umenia, literatúry a filmu. V oblasti hudby bol aktívnym členom viacerých zoskupení.

Aké boli vaše umelecké aktivity v Bratislave?

Chceli sme experimentovať, posúvať sa ďalej od klasických „kukátkových” priestorov pre divadlo – pripadalo nám to ako najadekvátnejšia forma. Vybrali sme si preto starý bazén na Žižkovej, kde sme nainštalovali techniku a výpravu – vyadjustovali sme priestor pre projekt. Samozrejme, že to bolo veľmi prácne. Je to o energii – zmobilizovať seba a okolie. Naša činnosť mala však sezónny charakter, pretože priestor kotolne v bazéne nebol vybavený kúrením. Potom šiel život ďalej, využívali sme na divadlo aj tradičné priestory, ale vracali sme sa občas aj do verejného priestoru.

O niečo neskôr došlo aj k druhému pokusu alternovať kamenné divadlo. Spojili sme sa so Slovenskou výtvarnou úniou – inštitúciou, ktorá prevádzkovala budovu Umeleckej besedy slovenskej. Dostali sme priestor využívať galériu na niečo podobné ako predtým v bazéne – využívať nedivadelný priestor na divadlo a performanciu. Samozrejme, že to nebolo nič nové, fyzické divadlo v minulosti využívalo rôzne priemyselné priestory. Pre nás bolo prioritou naďalej nerobiť divadlo v klasickom divadelnom priestore. Pôsobili sme tam takmer rok a pol, z mojej iniciatívy vznikol medzinárodný festival PRIESTOR 98.

Všetko však skrachovalo na nečitateľných zámeroch SVÚ. Následne sme od tejto myšlienky upustili a výzva inscenovať hru niekde vo verejnom priestore už nebola pre nás taká akútna. O niekoľko rokov neskôr sme sa opäť ocitli v rámci Noci galérií na nádvorí vodných kasární SNG, takže nám niečo z toho zostalo. Intervenovať do verejného priestoru ma fascinuje. Od začiatku 90. rokov sme na vlastnej koži pocítili rôzne priestory, od exteriérov, kamenných divadiel, hosťovačiek v rôznych alternatívnych priestoroch, zvláštnych architektúrach…

Pripadá mi, ako keby sa tento záujem inscenovať i inštalovať koncepty v netradičných priestoroch znova vracal. Aj u nás, aj vo svete. Hovorím predovšetkým o divadelnej inštalácii, ale je tu aj rozsiahla scéna performancie, hudby, výtvarnej inštalácie atď. V divadelnej oblasti sa pomerne nedávno vyskytol termín immersive theatre – divadlo pohlcujúce. V kultúrnych programoch európskych metropol je veľmi rozšírené a atraktívne zaviesť divákov na nezvyčajné miesta. Akoby sa znova otupila návštevnosť kamenných priestorov a publikum a takisto médium divadla potrebuje ďalší nový formálny rozmer.

Zmenšiť vzdialenosť medzi publikom a performerom. Byť pohltený. Nedávno sa odohralo predstavenie na Laurinskej ulici 14. Išlo o predstavenie s názvom Porucha alebo vianoce v Stalkville divadla DPM. Mizanscény boli od seba izolované a rozmiestnené po celej budove, na rôznych poschodiach. Oceňujem, že nazbierali toľko energie – a tú energiu v priestore aj bolo cítiť. Človek mal pocit, že listuje knihou, vytvára si svoje vlastné predstavenie, scény si mohol loopovať, ľubovoľne si zostavovať vlastnú interpretáciu a hyperbolizovať si príbeh podľa svojej potreby.

Teraz je vhodná doba na inštalovanie neštandardných, ambicióznych projektov vo verejných priestoroch. Niekedy má človek v tejto spoločnosti pocit, že je tak sprofesionalizovaná, že umenie považuje za niečo nevedecké a prebytočné. Pritom to nie je pravda, pretože veda a umenie spolu súvisia – umenie sa snaží uchopiť tak isto širokú oblasť života a túto skúsenosť istým, podľa možnosti katarzným spôsobom odovzdávať. S názorom, ktorý už nemusí byť ďalej riešený formou dôkazov.

Akým konkrétnym spôsobom a hlavne prečo sa zaujímaš o originálne a netradičné miesta na kultúru?

U mňa išlo o vnútornú potrebu pohybovať sa mimo divadelného priestoru. Potom tá skúsenosť prišla, potreba bola naplnená, ale pokušenie pohybovať sa opäť tam, kde som bol na začiatku, zostáva. Už mi aj pripadá komická moja niekdajšia snaha inštitucionalizovať nejaký priestor, ktorého čarom bola práve tá dočasnosť a jedinečnosť. Bazén bol pre mňa niečo ako chrám – svätyňa, malo to pre mňa tieto atribúty. V tomto priestore sa úžasne pracovalo. Bolo tam niečo ideálne.

Nechcem, aby to tu vyznievalo naivne, ale akonáhle začnete riešiť v divadle napríklad záchody, prevádzku a iné nutné praktické veci, niečo sa vám z toho čarovného stratí (pochopiteľne v prostredí tzv. nezávislého divadla). Samozrejme, že v istom období sme potrebovali mať aj svoj „normálny” priestor. Ale objaviť sa na najneočakávanejšom kúzelnom mieste v prekvapivej súvislosti, urobiť si svoju prácu, niečo povedať a nenávratne odísť – toto má svoje čaro. Divadlo však má tú nevýhodu, že je ako naftalín. Splní si svoj účel, energia chvíľu zotrváva a postupne sa vyparí do vzduchu. Zostane len v spomienke, na fotografii alebo na zaprášenej stránke scenára v neživom náznaku.

Po bazéne si robil ešte site-specific projekty? Čo ich charakterizovalo?

Prišli samozrejme rôzne výzvy. Hrali sme napríklad gig takmer o polnoci pod horou na poli repky olejnej s použitím najmodernejších technológií v Starej Turej na festivale Divné veci. V Bátovciach sme riešili akciu Potulky Bátovcami v starej kúrii. Na nami oživenú kúriu sa prišlo pozrieť neuveriteľné množstvo ľudí z dediny. To svedčí o aj tom, že keď sa zdanlivo stereotypné miesta so zabudnutou históriou oživia, a ľudia pochopia a osloví ich to, potom nato aj spomínajú. Tých site specific projektov v posledných rokoch bolo na našej strane samozrejme viac (Žilina – Kiosk, niekoľkokrát Košice – Biela Noc, Use the City, Moonride, Olomouc – Na cucky, Praha a iné).

To je vlastne jedna z úloh umenia – posúvať zaužívané stereotypy…

Presne tak. S fenoménom intervencie pracuje aj koncept podujatia Biela noc, na ktorom sme sa niekoľkokrát zúčastnili. Keď sme si mali v Košiciach možnosť vybrať si medzi kostolom a plavárňou, kde sa hráva vodné pólo s kapacitou tribúny 600 miest, vybrali sme si práve tú vodu. Priestor je výzva, pretože ho musíš vedieť naplniť. V prípade plavárne, kde traja protagonisti vyzerajú z tribúny ako trošku väčšie mravce, to bolo napínavé.

Priestor vie provokovať, nesie v sebe svoju pamäť, nech je to čokoľvek. Je to prostredie, kde materiál v predstavení dostáva úplne inú konotáciu. Keď sa k existujúcemu materiálu dosadí iná hudba, iní herci – koncept funguje v inej scénografii – môže vzniknúť vec, na ktorú ľudia len tak rýchlo nezabudnú.

Boli tvoje projekty tvorené s vedomím ich konca a dočasnosti?

Nie, neboli. Keď človek zažije to „peklo” zlého počasia, zbytočne vynaloženého úsilia, premiestňovania, zachraňovania, improvizáciu, proste nevypočítateľnú akciu v nevyspytateľnom prostredí, dokáže ho to znechutiť. Zdá sa však, že vždy keď príde takáto výzva opäť, tak na ňu skočíme, pravdepodobne sme si voči eventuálnej frustrácii vybudovali odolnosť. Dokážeme odohrať aj v daždi. Site specific inštalácie zakaždým prinesú nesmierne veľa inšpirácie a poučení.

Genius Loci. S narábaním s duchom miesta vznikajú úžasné veci. Bazén na Žižkovej uliciv Bratislave bol vlastne arizovaný najstarší bratislavský židovský cintorín. Bol to pozemok arizovaný Tisom z dôvodu stavby tunela a vzniku rekreačného areálu s kúpaliskom. Najvzácnejšie náhrobky preniesli k tunelu, kde sú dodnes, pod pamätníkom Chatama Sófera. V tomto priestore kotolne bazéna nasiaknutej mystikou sme zažili spolu s divákmi zvláštne chvíle.

Bola to pre mňa zvláštna situácia už vtedy, keď som do toho priestoru vstúpil prvýkrát. Nešlo nám vtedy o to spraviť za každú cenu čokoľvek v nedivadelnom priestore – napríklad v akomkoľvek parčíku. Priestor bazénu rozhodol o našom smerovaní a spôsobe našej práce v priestore ako takom.

Myslíš, že bratislavské prostredie je otvorené pre aktivity nezávislých performerov?

Bratislava má tú smolu, že je Bratislavou. Každý rok developeri požierajú industriálne budovy a vôbec akékoľvek iné voľné budovy. Veľa krásnej architektúry je nenávratne preč. Obávam sa, že problémom je aj nedostatočná právomoc hlavného architekta. Po tom, čo spadol pivovar Stein som ja, ako starý Bratislavčan, prišiel o predposledné ilúzie. Hľadať väčšie stavby, kde by sa dalo realizovať performatívne umenie môžete jedine s lupou. Verím ale tomu, že ešte nejaké nájdete.

Spolupracovali: