Rock Fabrik

Peter Kunder: Kluby boli miesto, kam si prišiel a vedel si, že tam niekoho nájdeš

Zaznamenal: Peter Dolník

Spojením medzi oficiálnymi podujatiami,ktoré organizovali mestské časti v socialistických kultúrnych domoch v každej časti Bratislavy a funkčnými hudobnými klubmi ako ich poznáme dodnes, bol klub Rock Fabrik na Kominárskej. Pamätníci si ho najviac spájajú s vtedy stále populárnym bigbítom a českým undergroundom, ale aj s domácimi kapelami Piecka AE a Kosa z Nosa. Tí druhí menovaní tu nahralisvoj legendárny koncert, ktorý v roku 1993 už prenášalo Rádio Ragtime, na túdobu nevídaná vec. Na klub spomína vtedajšípravidelný návštevník Peter Kunder.

Čo to bolo vtedy za dobu v Bratislave?

Všetci sme verili, že sa niečo zmení. Ono sa aj zmenilo. Ale ekonomicky to bola ťažká doba. Za socializmu sme nemali peniaze. Teraz sme síce získali možnosti, ale peňazí sme mali rovnako a ešte aj všetko zdraželo. Tí, čo sa vedeli dostať k peniazom už za socializmu – eštebáci a veksláci – vedeli ako na to a začali podnikať.

A politika? Za socíku si sa jej vôbec nezúčastňoval a teraz si bol do nej nejakým divným spôsobom vtiahnutý. Cítil si, že si pri nejakej zmene, ale tvoj dosah na ňu je úplne minimálny. To že sa môžeš zdvihnúť a ísť do Rakúska, to bola veľká zmena. Na druhej strane si videl, že to bolo obdobie, keď ľudia vytriezveli.

Strieľalo sa na ulici, horeli autá, delilo sa Česko-Slovensko, vynorili sa náckovia… Nemohol si povedať, že si hrdý na Slovensko, lebo si sa nechcel zaradiť medzi týpkov, čo zatým vidia niečo úplne divné a iné než ty.

Ďalšou vecou, čomu čelili aj kluby, že nastúpili výpalníci. V polovici deväťdesiatych rokov platil v centre mesta výpalné každý. Každý, to znamená každý, vraj aj ten stánok s kvetmi pri K-Marte.

Ako žili mladí ľudia začiatkom deväťdesiatych rokov v Bratislave?

Neboli mobily ani internet. Nedalo sa zavolať, nedalo sa prihlásiť na event, keď ste chceli ísť večer na koncert. Dokonca ani po prevrate v roku 1989 bežná pevná telefónna linka nebola samozrejmosťou. Bolo ťažšie komunikovať a dohodnúť sa, tak sme mali stretávacie miesta. Pre mojich známych to boli tzv. Šuflíky, trojlístok podnikov v starommeste: Depresso, Fašisti (Dom protifašistickéhoodboja, pozn.) a Lýra. Bolo tam sedenie na ulici, a keď si šiel okolo, takmer s istotou si tam niekoho stretol. A ak nie, tak si zabočil na Panskú, kde bola Galéria Café.

Informácie o koncertoch sme získavali z plagátov, z miest kde boli otapetované plochy alebo potom namiestach ako Artforum.

Za socíku hudba oslobodzovala viac. V nej bol svet, do ktorého sa človek mohol uchýliť. Zrazu sa objavilo všetko, čo bolo zakázané či nedostupné. Celé žánre. Objavili sa ľudia, čo boli odstavení a mohli odrazu verejne vystupovať: Kryl, MCH Band.

Aj prístup k hudbe bol iný. Hudbu prinášali hlavne rádiá. V roku 1992 párkrát vysielalo pirátske rádio, niektorí ľudia z neho neskôr založili Ragtime. Ten ponúkal prierez menšinovou hudbou a okrajovými žánrami.

Za socíku bolo ťažšie spoznávať novú kvalitnú hudbu. Občas niekto prinesol know-how o takejto muzike zvonku. Ale zohnať ju bolo ťažké. A finančne náročné. Potom v deväťdesiatych rokoch sa už predávali CD-čka.

Zahraničné LP platne vydávané v Československu stáli 40 korún. Keď si šiel do Budapešti na trh a kúpil si platňu s kvalitnou muzikou, tak to bolo aj za 100. Ja som mal plat 1200, čiže dvanástina platu za jednu platňu. A o to atraktívnejšie boli koncerty. Pretože to bol pre mnohých prvý kontakt s novou muzikou. Niekedy koncerty dopadli dobre, niekedy nie.

Poďme ku klubu.

Rock Fabrik na Kominárskej založili Martin Juráček a jeho partnerka Saša. Martin dnes funguje ako DJ Gadjo.cz. Oni hneď po revolúcii organizovali koncerty Karla Kryla a neskôr jeho turné Maškary, a tak prihudbe rovno ostal.

Rock Fabrik na Kominárskej začala v roku 1991. Vtedy som mal 26-27 rokov. Predtým tam sídlil závodný klub ROH, klub BEZ-ky. Bola to samostatná budova, v ktorej robili program, keď bolo výročie MDŽ čifiremné výročia. Tam sa hrávalo už za socíku. Potom sa to chvíľu volalo „U Kominára”.

Bola to taká jednopodlažná budova, ktorá dnes už nestojí. Vchádzalo sa do pozdĺžnej chodby popri sále, do ktorej sa zmestilo asi 200 ľudí. Ústila do krčmičky otvorenej každý deň. Koncerty bývali zriedkavejšie raz – dvakrát týždenne. Ale v krčme hrala normálna muzika, to bolo veľmi dôležité.

Hrávali sa tu staršie veci: bigbít a bývalý underground – Psí vojáci, Tony Ducháčeka Garage. Naživo tu hrali Psí Vojáci, Kosaz nosa tu zahrala koncert, ktorý prenášalo v roku 1993 Rádio Ragtime.

Jeden z prvých koncertov (ak nie úplne prvý) na Kominárskej odohrala kapela La Muerte. Martin Juráček niekde vyňuchal kontakt, zdalo sa mu to dobré. Ďuro Kušnierik nahovoril Vlada Michala, majiteľa Artfora, aby to čiastočne zasponzoroval, čo bol vtedy nevídaný jav (mladá rozbiehajúca sa firma so svojimi problémami naraz dá peniaze do nejakého koncertu). A ľudia naozaj prišli, nakoncerte bolo plno.

Ale boli aj koncerty, kde prišlo 20 ľudí.

Najznámejšou bratislavskou kapelou tých čias bola určite Piecka AE. Piecka AE (latinská dvojhláska) si vybudovali veľmi silný, hlavne dievčenský fanklub. Nahrali demo, a to bolo tuším všetko. Mário Domček pôsobil veľmi hanblivo – totálne nevhodný frontman. Ale keď sa postavil k mikrofónu, akoby sa v prítomných babách vzbúrili všetky materinské city. A hral tam aj Palo Čejka, tuším na basu. Oni mali čarovné texty: Po ulici, po ulici, naháňal ma býk. Videli to všetci, nepomohol nik. Kominársku dokázali vždy vypredať. Za svoju existenciu tam hrali možno 3-4 koncerty, na ktoré sa nedalo dostať. Bolo to úplne plné, 200-300 ľudí, vyzeralo to ako zábery indického vlaku. Mali fanúšikov, ktorých povinnosťou bolo byť na každom koncerte.

Pokecal som si tam s Magorom Jirousom. Neviem, kvôli čomu tam bol. Boli to časy, že ľudia prichádzali a odchádzali. Hudobníciaj zvučnejších mien nemali problém prespaťu niekoho. Magor prespal u Martina a Saši.Recitoval básne alebo tam koncertovali aj Plastici? To už si nepamätám. Aj bitku somtam zažil. Zhodou okolností účastníkom bol Magor. Jeden chlapík bol drzý, tak mu tam Magor dal popolníkom po papuli. Potom mi vysvetľoval, že zaútočil preventívne, ako sa to naučil v base. Vraj ide o predchádzanie problémov. Skôr ako sa vzájomným štekaním vystupňuje konflikt, tak treba dať niekomu po papuli. A konflikt sa ani nezačne. Prekvapivé, veľmi svojské.

Ďalšou legendou Rock Fabrik bol Garage Tonyho Ducháčka. Mali na Kominárskej pár koncertov a bola to jedna z tých kapiel, ktoré vypredali klub. Garage akoby patrila ku Kominárskej – ľudia veľmi dobre poznali repertoár a Muchomůrky bílé bola skladba, ktorú vždy spievala celá sála. Patrilo takmer k bontónu, aby Tony Ducháček koncert absolvoval intoxikovaný – niekedy až do takej miery, že mu robilo problém stáť na pódiu. Napriek tomu, že prišlo možno 200 ľudí, bolo to také rodinné – Ducháček si vyzliekoltričko, lebo bolo horúco, muzikanti medzi skladbami upíjali z piva. Nikto to neriešil, jednoducho pohoda.

Rock Fabrik plnil aj úlohu kontaktného miesta. Kluby boli miesto, kam si prišiel, a vedel si, že tam niekoho nájdeš. Niekedy išlo o muziku, ale niekedy len o rozhovor. Funkcia klubov bola sociálna. Prísť a stráviť s niekým čas.

Aká bola vtedy scéna v Bratislave? Aká bola pozícia Rock Fabriku na nej?

V tých časoch fungoval ešte New Model Club na Obchodneja neskôr Účko. New Model Club bol taký polosuterénny priestor s pivničnými oknami do ulice. Hudobne to bol trocha mladší klub, kde sa hralo indie, ale aj punk. Ale ono sa to dosť prelínalo aj s Kominárskou. Chodievalo sa tam aj tam.

Boli sme v New Model Clube na akcii popísanej ako hudobné performance. A vystupovali nejakí Američania. Jeden hral monotónne na nejakú strunu a potom niekto priniesol nejaký plech. Zobrali azbestové rukavice, vytiahli suchý ľad a začali ním škrípať po tom plechu. Bolo to také… rozpačité. Mali sme tu akurát francúzskych kamarátov, tak sme sa ich spýtali, čo si o tom myslia. Oni na to: very pretentious. Vytiahli sme slovník anglicko-český, nalistovali pretentious a našli: pretenciózní. Museli sme im vysvetliť, že to slovo v slovenčine príliš frekventované nie je a že nepoznáme jeho význam. Tak sa nám to pokúsili vysvetliť na domácich podmienkach: Keby takto hrala nejaká kapela, ktorá je povedzme z Modry, tak ich zahádžete paradajkami. Ale že sú títo z Kalifornie, tak sa tvárite rozpačitoa uvažujete nad tým, či to je umenie.

Krčmy Zbrojnoš a Bulhar boli v centre (Zámočnícka). To boli socíkovské krčmy, ktoré pretrvali bez väčších zmien – rozbité záchody, rozliate pivo po stoloch, pribudli akurát repráky a hrala sa tam nemainstreamová muzika. Ale to boli viac krčmy ako kluby. Tam si prišiela vedel si, že ohluchneš.

Na Obchodnej bol neskôr Klub 69. Mal ho na svedomí asi Ivan Lobík (basák z kapely A.H.C.), ktorého som poznal cez Lues de Funes(legendárna hardcore punk kapela. Vydali album The Great Hardcore Odrb na Zoon Records). Našiel si svoju klientelu a mal zvláštne čaro. Mireček Makyta (bicie v Lues de Funes, spev v A.H.C.) bol vysoký, dobre stavaný chalanisko, blonďák s modrými očami, bedňa, ale naozaj dobráčisko. A tam ho angažovali ako vyhadzovača. Nepôsobil veľmi dôveryhodne. Párkrát som okolo neho šiel a videl som, že číta. Čo čítaš? A on že Thomasa Manna.

Chodili tam také dve punkerky. Chodili tam každý deň okolo pol jedenástej. Vždy si kúpili malé pivo, postavili sa tam k jednému stolu, dívali sa na pivo asi 40 minút, vôbec nekomunikovali. A potom odrazu kopli to malé pivo a odišli.

Kominárska skončila, lebo im nechceli predĺžiť nájomnú zmluvu. A prečo? To by som tipol na klasický bratislavský problém, susedia z vedľajších domov a hluk. A možno aj drobné politické záujmy tam boli. To už sa vtedy Mečiarovci chytali kormidla.

Rock Fabrik na Kominárskej trvala dva, dva a pol roka. Dosť na to, aby vošla do povedomia, ale dosť málo na to, aby sa výraznejšie etablovala.