FK Nostalgia

Peter Gavalier: Prinášali sme príbehy

Zaznamenal: Tomáš Gális

V októbri 1991 zahájil svoju činnosť v priestoroch auly Stavebnej fakulty STU filmový klub Nostalgia, ktorý počas 20-tich rokov svojej existencie na pôde fakulty uviedol viac ako 4 500 filmových predstavení s celkovou návštevnosťou vyše 530 000 divákov. Na jar v roku 2011 bola Nostalgia kvôli nečakanému nepredĺženiu nájomnej zmluvy nútená začať si hľadať nové priestory. O ďalšom pôsobení Nostalgie na Nivách rozhodla nakoniec ponuka vtedajšej riaditeľky Cultusu Evy Filanovej jej prevádzkovateľom, aby pokračovali vo svojej činnosti v priestoroch ex-kina Nivy. Rozpráva Peter Gavalier, dramaturg Nostalgie od čias jej vzniku.

Prečo a ako vznikla Nostalgia?

Po roku 1989 zasiahla kiná porevolučná vlna amerikanizácie. Začiatkom 90. rokov bol problém vidieť v Bratislave nejakú klasiku alebo kvalitný európsky film. Bol som presvedčený, že ak by sa podarilo vybudovať kino s takouto alternatívnou ponukou, dokázalo by si nájsť dostatočný počet pravidelných divákov.

Pri jednej debate som sa o tom zmienil priateľovi Jurajovi Jantoškovi, ktorý študoval na Stavebnej fakulte STU, a ten povedal, že tam je 700-miestna aula so zabudovanými premietačkami a že sa na to skúsi popýtať. Asi aj vďaka tomu, že vtedy ešte študenti po novembrových udalostiach požívali istú vážnosť, výsledkom bolo, že vedenie fakulty súhlasilo s tým, aby sme tri večery v týždni aulu aj s premietačkami využívali.

Zmapoval som možnosti, aké vtedajšia filmová distribúcia ponúkala pre takéto kino, a rozhodol som sa pre založenie filmového klubu, ktorý som nazval Nostalgia. Význam toho slova odrážal pocit, ktorý ma priviedol k myšlienke niečo také iniciovať, no bola to aj akási pocta tvorbe mojich dvoch obľúbených autorov – speváka Davida Sylviana a režiséra Andreja Tarkovského. Prvé predstavenie sa konalo 7. októbra 1991, kedy sme premietli dvojicu filmov Luisa Buñuela „Andalúzsky pes” a „Skrytý pôvab buržoázie”. Prišlo naň asi 150 divákov, čo bol sľubný štart nad očakávanie.

Takže úspech. Ako to bolo ďalej?

Samozrejme, zďaleka nie všetky nasledujúce predstavenia dopadli tak úspešne, hrali sme veľa klasiky, profily tvorcov ako Fellini, Tarkovskij, Buñuel, Hitchcock, Wajda, Chaplin, Bergman, Pasolini, Kurosawa, Antonioni, Paradžanov, Truffaut, Saura, Forman, Allen, ale i Jarmusch, Wenders, Greenaway, Kieślowski, Michalkov, Lynch, Almodóvar, Kusturica. V priebehu 2-3 rokov sa priemerná návštevnosť stabilizovala najmenej na stovke divákov, pričom neboli výnimočné ani návštevy 200-400 ľudí.

V tomto období sa pre mňa najbližším spolupracovníkom stal môj brat Paľo, z ktorého sa postupne stal akýsi „údržbár” a zároveň manažér Nostalgie v jednej osobe, ktorým je dodnes, zatiaľ čo ja sa od jej vzniku venujem hlavne programu a dramaturgii. Druhá polovica 90. rokov bola úžasná, vtedy chodilo 500 divákov aj na Tarkovského filmy a na hity ako Underground sa ich v 700-miestnej sále tlačilo vyše 800. Privítali sme u nás osobnosti ako Jozef Kroner, Věra Chytilová, Jan Němec, Fero Fenič, Tomáš Vorel, Bohdan Sláma, Petr Zelenka či Jaromír Nohavica, ktoré boli dramaturgiou, úrovňou i atmosférou v Nostalgii nadšené.

Po roku 2000 začala návštevnosť mierne klesať. Diváci sa ku kvalitnému filmu dostávali ľahšie vďaka rozmachu káblovej televízie, lacných DVD či sťahovaniu filmov z internetu. Pokles divákov sa nám však podarilo zastaviť efektívnejšou propagáciou či organizovaním vlastných prehliadok ako NordFest či Mladý slovenský film. Niekoľko filmov u nás lektorsky uviedol Pavel Branko, k Upírovi Nosferatu hrala Kosa z nosa. V roku 2010 naša priemerná návštevnosť opäť dosiahla stovku, na pár filmoch bolo po rokoch zas 500 divákov, no udalosti nabrali iný smer.

Prečo ste skončili na STU?

V máji 2011, pár týždňov pred ukončením vtedajšej nájomnej zmluvy, nám bolo namiesto očakávaného návrhu novej zmluvy poštou doručené strohé a direktívne oznámenie z vedenia stavebnej fakulty o nepredĺžení nájomnej zmluvy z dôvodu „plánovanej realizácie takých stavebných úprav, ktoré v ďalšom období neumožnia poskytovať tieto priestory externým nájomníkom”.

Osobne sa domnievam, že niekomu skôr začali prekážať niektoré akcie u nás, ako povedzme Filmový festival inakosti, a možno sa niekomu i profit, ktorý mala fakulta nielen z nájomného, ktoré jej Nostalgia ako súkromný prevádzkovateľ platila, nezdal dostatočný. A pokiaľ viem, so stavebnými úpravami sa tam začalo až tento rok.

Čím bol vtedajší priestor zvláštny? Čo ho charakterizovalo?

Bola to obrovská aula pre študentov techniky so zabudovanými lavicami a nepohodlným sedením – takže možno bol zaujímavý ten kontrast, ktorý vznikol, keď sa v nej diváci ponorili do tmy a svetlom premietačky tam prenikli a na plátne sa začali odvíjať úplne iné príbehy ako počas vyučovania. Snáď sa nám podarilo vdýchnuť tomu priestoru nejaký nový život.

Kto boli vaši návštevníci?

Drvivú väčšinu tvorili študenti, ale chodil k nám napríklad i Egon Bondy. V začiatkoch si vybavujem ešte jednu felliniovskú postavičku – neprehliadnuteľný starý pán v zime či v lete oblečený v dlhom čiernom kabáte s baretkou na hlave a ovešaný igelitkami. Prichádzal zásadne v polovici alebo aj ku koncu filmu. Volali sme ho „atómový inžinier”.

Ako ste vnímali svoje miesto medzi ostatnými filmovými klubmi?

Vždy som si vážil každého, kto sa tejto činnosti venoval a s mnohými „klubistami” po celom Slovensku ma dodnes spájajú kamarátske vzťahy. Kluby, ktoré vznikli po nás v Bratislave, som rešpektoval, každý sa snažil o nejakú vlastnú cestu.

S Tónom Ondrejkom z 901-ky a Martinom Kočiškom zo Zrkadla sme stále priatelia. Keď 901-ka skončila, bolo mi to úprimne ľúto. Myslím, že zdravá konkurencia je dobrá a posúva vás vpred.

Ako pokračovala vaša činnosť po to, čo vám oznámili, že musíte odísť?

Keď sme v júni 2011 po 20-tich rokoch museli náhle ukončiť svoje pôsobenie na STU, začali sme hneď s hľadaním nového priestoru. Ako prvý nám podal pomocnú ruku Gábor Bindics z KC Dunaj, ktorý nám ponúkol možnosť premietať u nich. Onedlho na to sa nám ozvala i pani Eva Filanová zo spoločnosti Cultus Ružinov s ponukou pôsobiť v priestoroch bývalého kina Nivy, ktoré si ako azda posledné zo starých bratislavských kín zachovalo svoj nostalgický retro vzhľad. Obe ponuky sme sa rozhodli využiť, v Dunaji sme spustili premietanie od septembra a v kinosále SD Nivy od októbra 2011.

Prevádzkovať paralelne dva priestory sa však ukázalo nad naše sily a tak sme na konci roka 2012 premietania v KC Dunaj ukončili. Plne sme sa sústredili na Nostalgiu na Nivách, ktorá počas jesene 2012 prešla ako prvé klasické kino v Bratislave digitalizáciou.

Ako to teda vyzerá s Nostalgiou v súčasnosti?

Dovolím si povedať, že dnes je Nostalgia na Nivách pevne ukotvené lokálne kino na predele širšieho centra Bratislavy a mestskej časti Ružinov, ktoré si aj v dobe rozmachu multikín dokázalo zachovať osobitú atmosféru i kvalitnú dramaturgiu a ponúka pestrú programovú alternatívu pre náročného i bežného diváka. Po piatich rokoch na Nivách sa naša návštevnosť blíži k tej v starej Nostalgii.

Snažíme sa divákom ponúkať tonajlepšie z artovej distribúcie, oceňované festivalové snímky či kultové legendárne filmy, ale i z kultivovaného mainstreamu vrátane detských predstavení. Organizujeme predstavenia pre školy i seniorov, uvádzame záznamy výstav či predstavení National Theatre.

V roku 2015 bola Nostalgia prijatá do prestížnej siete európskych kín Europa Cinemas a v lete 2016 prešla kinosála na Nivách modernizáciou vrátane výmeny sedačiek. Dňa 7. októbra 2016 oslávila Nostalgia 25 rokov. Za štvrťstoročie svojej existencie sme uviedli viac ako 5-tisíc predstavení s celkovou návštevnosťou takmer 600 000 divákov. Dúfam, že v drvivej väčšine spokojných.

Spolupracovali Peter Gavalier, Juraj Jantoška, Palo Gavalier, Miro Slámka, Adrián Leško, Miro Zrubák, Jano Zrubák, Palo Halász, Zuzka Grossová, Palo Szabo, Pavol Klenka, Marin Husárik, Lucia Kosečková, Vanda Holosová, Luba Holosová, Karol Frimmel, Marina Hamadová, Ľubomíra Gajdošová, Gabriel Matoš, Ľubomír Matoš, Peter Choma, Branislav Solovic, Igor Gembula, Oliver Vician, Mišo Gavalier, Patrik Kaniš, Ema Súlovcová, Zuzana Senková, Slávka Gavalierová, Kaja Vicianová, Maťo Gavalier, Kubo Gavalier, Boris Vojtech