Artforum

Vladimír Michal: Preniesli sme obývačky do verejného priestoru

Zaznamenala: Denisa Gura Doričová

Známe kníhkupectvo Artforum pôsobí na slovenskej scéne už od začiatku deväťdesiatych rokov. Rovnomenné vydavateľstvo vzniklo v roku 2007 s cieľom doplniť svoju ponuku o pre nich osobne kľúčové knihy. O cestách k dobrodružstvu myslenia a o jeho začiatkoch porozprával Vladimír Michal.

Ako, s kým a prečo si zakladal pôvodné Artforum na bývalej Ulici Červenej armády, súčasnej Grösslingovej?

Červená armáda sedem. Ešte pred revolúciou bol dom na Červenej armády určený na demoláciu, lebo podľa plánov Bratislavy tam mala byť stanica metra. V tom čase tam už takmer nikto nebýval, len vpredu bola kancelária Bratislavskej informačnej služby a výrobňa lahôdok potravín TETA. Na poschodí bolo niekoľko bytov, pavlačových, pekných, hoci tretej kategórie, v jednom z nich býval Peter Michoněk a zároveň tam squatovali viacerí kamaráti, ktorý u Petra mali „azyl”.

Pre mnohých ľudí to bolo dôležité miesto, fyzicky, aj v živote. Peter priťahoval poblúdené duše so zaujímavými príbehmi. Mnohí ľudia sa tam našli. A keďže on v tom dome býval, bol to on, kto prišiel s nápadom nasťahovať tam Artforum. Peter patril k ľuďom, s ktorými sme sa už v predrevolučnej dobe stretávali po obývačkách.

Odkedy ste sa stretávali v obývačkách?

Odkedy sme internátne izby vymenili za byty. My s Jankou sme sa po niekoľkomesačnom bývaní v Žiline znovu prisťahovali do Bratislavy v máji 1989. Odvtedy bola jedným z treffpunktov naša obývačka. Spontánne aj plánované stretnutia boli takmer denne. Debatovali sme o prečítaných knihách, hudbe, vymieňali sme si samizdaty i nahrávky, komentovali, čo sa deje okolo. Keď prebehla revolúcia, tak sme sa rozhodli preniesť to obývačkové dianie do verejného priestoru, bolo to veľmi prirodzené.

Pomerne rýchlo sa nám podarilo dostať do Bratislavy knihy z exilových vydavateľstiev, začali sme organizovať koncerty nám blízkych kapiel, od februára 1990 sme robili pravidelné akcie v Dome lodníkov. Ešte predtým, začiatkom roka 1990, Peter Michoněk zistil, že Bratislavská informačná kancelária, nájomník v dome na ulici Červenej armády sedem, sa sťahuje. A navrhol, aby sme sa pokúsili prenajať si ten priestor ako Artforum.

To sme aj učinili a po prešliapaní všelijakých úradníckych cestičiek sme sa stali oficiálnymi nájomcami. Bol to ďalší krok k tomu, aby sme sa profesionalizovali, lebo do tej chvíle sme všetko okolo Artfora robili popri zamestnaniach. S prenájmom bolo však treba aj platiť nájomné a veľmi rýchlo sme zistili, že istý zdroj na získanie peňazí je predávanie kníh. A to sa stalo našou dominantnou činnosťou.

Zo začiatku sme mali otvorené každý štvrtok, potom v utorok aj vo štvrtok. A keď som to zobral na seba a založil si živnosť, tak sme mali otvorené každý deň, od pondelka do piatku. Čím ďalej, tým viac sme sa stávali kníhkupectvom, na úkor ostatných aktivít. Na začiatku však bolo niekoľko stien venovaných príležitostným výstavám a občas sa tam uskutočnila nejaká beseda, stále sme organizovali v rôznych bratislavských kluboch a sálach aj koncerty.

Ten dom bol svedkom viacerých zaujímavých príbehov…

Príbeh toho priestoru bol zaujímavý aj tým, že sme prichýlili Paľa Maruščáka, s ktorým sme sa roky poznali a ktorý po revolúcii začal rozbiehať obchod s hudbou. U nás mal prvú „kanceláriu”, a keď Artforu magistrát ponúkol opustenú trafiku na Fučíkovej (teraz Medenej) posunuli sme tento priestor Paľovi. A pridali sme, tuším to bol nápad Natálky Kušnierikovej, aj návrh na súčasný názov – Dr. Horák, čo bolo krycie meno Júliusa Fučíka.

V ďalšom byte squatovali študentky a študenti VŠVU, jednou z nich bola aj Jana Farmanová. Nemali vodu, ale mali kľúče od predajne a tam bola voda i oficiálna elektrina. Treba podotknúť, že dole, hneď vo vedľajšom dome, bola legendárna predajňa potravín Teta. Pod priestormi, kde bolo Artforum, mali lahôdkareň, tam pripravovali šaláty, preto to v Artfore občas bolo po šalátoch cítiť.

Postupne sa kníhkupectvo rozširovalo na úkor časti, ktorá bola určená výstavám. Pripadalo nám prirodzené, že na dobrú vec zaberieme susedný opustený byt. Vysekali sme dieru v stene. Zistili sme, že ten byt je síce opustený, ale predchádzajúci majitelia tam zanechali mačky. Pozostatky po tých mačkách predstavovali menší sanačný problém.

Nejaký čas sme strávili úpravou a potom sme túto vedľajšiu miestnosť využívali na výstavy. Jeden z tých, ktorí tam vystavovali, bol Oliver Solga, súčasný primátor Pezinka. Aj sa k tomu hrdo hlásil, keď sme nedávno otvárali Artforum v Pezinku. Boli sme v úzkom spojení s partiou ľudí, ktorí pripravovali Rádio Ragtime. Aj oni v istej chvíli vážne rozmýšľali o tom, že by ich štúdio bolo v ďalšom byte, do ktorého by sme sa prebúrali, lebo možnosť oficiálneho prenájmu nebola, ale nakoniec sa usadili na Štúrovej.

Nechodili žiadne kontroly?

Nechodili. Prvotný priestor sme mali legálne prenajatý a do ďalších sme sa prebúrali, keď nám už legálny priestor nestačil. To, čo som opísal, bolo poschodie, pavlačové byty. Na prízemí bol dvorček a v dvorčeku býval zvláštny pán, ktorý mal mániu zbierania čohokoľvek. Nikdy som uňho nebol, do priestorov, kde býval, málokto túžil nahliadnuť.

Ale od Petra Michoněka a nejakého sociálneho pracovníka vieme, že to boli dve miestnosti, zapratané od podlahy až po strop, od jednej steny po druhú. Mal tam len chodbičky, ktorými sa vedel pohybovať, a miesto na spanie. Vďaka nemu sa v dome objavili hlodavce, ktorým sa tam zapáčilo. Takže Artforum žilo v zaujímavom dome so zaujímavými susedmi.

Kto bol pre Artforum kľúčový?

Nám sa rodili deti a Janka bola skôr domáci tvor. Samozrejme, že sa veľmi zaujímala o celé dianie, ale nebola človekom, ktorý by mal v Artfore stálu úlohu. Boli tam zmienený Peter Michoněk, Juraj Kušnierik, Alfred Zimmermann – Cimo a jeho vtedajšia žena Xeňa. Toto boli zakladatelia. Prvý, kto sa začal točiť okolo Artfora a stal sa jeho súčasťou, bol Aleš Krátky. On bol taký neformálny nezamestnanec, neskôr sa stal aj zamestnancom.

Potom sa zjavil Klaus, to je prezývka, roky sa staral o hudbu. Ďalej Jano Viktorin, došiel a pod košeľou mal svojho malého syna. Hovoril, že by sa u násrád zamestnal, že ho lákajú knihy. Tak sme sa dohodli. A potom sa napriek našim legendárnym siláckym rečiam, že si nevieme predstaviť, že by v Artfore niekedy robila žena, zjavila Janka Kožíková, prvá žena v službách Artfora.

Prišiel aj Roman Agoč, mĺkvy predavač, ktorý mal svoj šarm a svoju klientelu, bol takým guru kníhkupectva. Ďalej Renáta Frešová. A spomeniem ešte Papeka, Petra Paprčku, ktorý sa na dlhé roky stal významnou súčasťou Artfora alebo Zuzanu Šeršeňovú, ktorej sa páčilo, že v ozname na dverách kníhkupectva máme stručne napísané: hľadáme človeka.

Odkiaľ ste sa všetci poznali?

Rôzne. My s Jankou sme študovali v Bratislave a potom sme nakrátko odišli do Žiliny, lebo sa nám mala narodiť Veronika. Tam sme získali byt a hneď sme sa snažili presťahovať do Bratislavy. Zo študentských čias sme mali kontakty s Kušnierikom, Michoněkom, s Cimovcami. Dôležití boli pre nás ale aj ľudia z Prahy, ako Jirka Mergl, ktorý v časoch normalizácie točil Originální videožurnál, či ľudia z Jazzovej sekcie.

Tá sa neskôr zmenila na Artforum – my sme sa tesne po revolúcii stali jeho oficiálnou bratislavskou pobočkou. Alebo Michal Surma zo Zlína, jeden so spoluzakladateľov Společnosti přátel USA, ktorý si požičal od otca auto a priviezol nám plný kufor exilovej literatúry. Ja som tak ako Juraj Kušnierik študoval na Elektrotechnickej fakulte SVŠT a vo chvíli, kedy vznikalo Artforum, som robil technika vo výpočtovom stredisku gymnázia Jura Hronca, staral som sa o počítače.

Kedy a prečo ste prvé Artforum zatvorili?

Bol to dom na spadnutie, napokon ho zbúrali a nám sa podarilo získať od magistrátu nájom v inom priestore, v tom, kde práve sme, na Kozej ulici dvadsať. To bolo v roku 1992. Chvíľu teda fungovali obe kníhkupectvá súčasne. Medzitým sme mali ešte jedno drobné „kníhkupectvíčko” pri vchode do Slovenského rozhlasu. Dnes ten priestor už neexistuje, bol pri hlavnom vchode, asi štyrikrát štyri metre, tam sme predávali knihy, tabak a dennú tlač.

Ako ste na začiatku získavali knihy?

Chodili sme si po knihy tam, kde sa knihy vyskytovali. Väčšinou sme ich brali priamo od vydavateľov. Zo začiatku hrali rolu aj naši kamaráti, ktorí doviezli zvyšky z exilových vydavateľstiev, väčšinou do Čiech a my sme ich z Čiech vozili sem.

Väčšina vydavateľstiev bola v Prahe, niečo v Brne, ale chodili sme aj po Bratislave a vyberali sme si knihy, ktoré by u nás mali byť. Ľudia boli zo socializmu zvyknutí, že keď nejaká kniha v kníhkupectve nebola, tak nič nekúpili. Keby vtedy existoval objednávkový systém, myslím si, že by socializmus padol oveľa skôr. (haha)

Spolupracovali Vladimír Michal, Peter Michoněk, Juraj Kušnierik, Alfred Zimmermann, Xénia Zimmermann a ďalší