Stoka

Už je to desať rokov, odkedy sa divadelný súbor odsťahoval z prízemnej budovy na Pribinovej. Z historického textového materiálu vyberáme hlbšiu i menej hlbokú vrstvu.

Anna Grusková: Bližšie k Stoke

Profesionálne slovenské divadlo vzniklo roku 1920, ale jeho skutočný rozmach nastal po skončení druhej svetovej vojny. Samostatná Slovenská republika vznikla až roku 1993. Istá sebazahľadenosť je preto do určitej miery pochopiteľná. Som však presvedčená, že je viac na škodu ako na úžitok.

Pokiaľ vieme, všetky špičkové nielen slovenské umelecké prejavy majú spoločné hlboké pochopenie fenoménu slovenskosti, národa, práve cez zorný uhol „cudzieho” – typickým príkladom je comicsová naratívna forma Petra Pišťanka v Rivers of Babylon, ale platí to ajo Dominikovi Tatarkovi, Elovi Havettovi, Dušanovi Hanákovi, Martinovi Šulíkovi – a z divadelníkov najmä o starších inscenáciách Jozefa Bednárika a ďalších. Som presvedčená, žev súčasnosti je to aj Stoka, v ktorej zaznávaných, kalných, kadejakými českými, poľskými a ďalšími experimentálnymi cudzími vplyvmi„znečistených” vodách sa odráža slovenský vesmír…

Názov Stoka už dopredu charakterizuje výlučnosť postavenia divadla, začlenenie mimo verejné priestory. Stoka odnáša odpad skrytý očiam zvyknutým na ataky vymydlených tiel, na prezentáciu a reprezentáciu. Táto Stoka však netečie pod Moskvou alebo New Yorkom, ale pod Bratislavou, tak trochu veľkou dedinou„an der schönen blauen Donau”…

Divadlo Stoka sídli v hlavnom meste Slovenska. Vyše polmiliónová Bratislava/Pressburg, Pozsony, Prešporok/má za sebou slávne obdobie korunovácií uhorských kráľov a kráľovienv osemnástom storočí. Za posledných takmer osemdesiat rokov, kedy sa z rakúsko-uhorské-ho „mestečka penzistov”, čím ďalej tým viac promaďarského predmestia Viedne, stalo strategicky dôležité mesto novovzniknutého Československa, sa dramaticky zmenilo takmer celé zloženie obyvateľstva aj podoba mesta. Počet obyvateľov sa späťnásobil. Z pôvodných dvoch tretín cudzincov, zväčša Nemcov a Maďarov, dnes ostalo len zopár percent – dnes už je Bratislava čisto slovenská.

Prichádzalo sem veľa ľudí z dedín a malých mestečiek. Často nemali vzťah k mestskému spôsobu života ani k minulosti Bratislavy. Aj preto je dnes toto mesto štýlovo nesúrodé.

I členovia Stoky sú malou vzorkou zloženia obyvateľov Bratislavy – narodili sa v Bratislave, Hnúšti-Likieri, Prešove, Námestove, Michalovciach, Novákoch… Z miest, odkiaľ prišli, viacerí doniesli svoje témy, svoje záľuby a preferencie. Niektoré ani mestský život nezmenil. Kopcovitá Orava, goralskí chlapci ostali kdesi v pozadí osobnosti herca Vlada Zboroňa. Na večierkoch po predstaveniachsi občas rázovité ľudové pesničky s chuťou zaspieva kedysi prešovská študentka Ingrid Hrubaničová. Premieša ich s českými a slovenskými hitmi šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov aj s vlastnými textami na hudbu Ľuba Burgra alebo Petra Zagara i anglickou piesňou Marilyn Monroe a vznikne inscenácia – recitál Len čajka si omočí nohy v mojich slzách. Blaho Uhlár, režisér a šéf divadla Stoka, si z rodiny v Ružomberku priniesol hlboký cit k slovenčine aj slovenskému národu. Vznik samostatného Slovenska roku 1993 vrelo privítal, paradoxne, odvtedy sa začali najväčšie ťažkosti jeho divadla.

Divadlo Stoka naozaj vzniklo mimo štátom riadené štruktúry, ktoré si s ním dodnes ne- vedia rady. Aj jeho sídlo v Bratislave je akosi neregulérne – uchytilo sa provizórne medzi Malou scénou Národného divadla a novostav- bou toho istého Národného divadla, v odbo- rárskom závodnom klube Dopravných pod- nikov, v bývalej industriálnej zóne, kde teraz chaoticky vyrastajú monumentálne novodobé stavby. Prízemná budova Stoky medzi nimi vyzerá ako staršia dedinská telocvičňa.(Fragment štúdie, písané pre zborník Medzičas? (Meantime? Intermede?), ed. Anna Grusková, Bratislava 1996. Celá štúdia je dostupná online na http://www.stoka.sk/gruskova2.htm)

Zuzana Duchová: Príbeh jedného parkoviska

Bratislava patrila k európskym mestám, ktoré mali v bezprostrednej blízkosti historického jadra aj rozsiahly areál priemyselnej výroby. Technológie sa zmenili, továrne pozatváralia začali sa procesy konverzie. Dnes stretáva- me na potulkách bývalou industriálnou oblasťou Mlynské nivy už iba torzá stavu z dvadsia- teho storočia. Táto zóna má pohnutú minulosť a k svojej dnešnej tvári sa dostala niekoľkými plastickými operáciami, pomalými krokmia náhlymi zlomami. Jedným z najväčšícha najrozsiahlejších zásahov za posledné desaťročie bolo dokončenie obchodného komplexu Eurovea. Poslednou „detailnou kozmetickou úpravou” je dokončenie neďalekého asfaltového plateného parkoviska.

Parkovisko má zúfalo utilitárnu funkciu. Sebavedomo, vecne a bez príkras upozorňuje na neodbytný urbánny imperatív dneška„zaparkuj alebo zahyň”. V týchto končinách mestskej džungle nájdeme iba asfalt. Do centra mesta prúdia nové generácie novodobých nádenných robotníkov. Už netušia, kde bola Kablovka, Gumon, Bratislavské automobilové závody, že za plotom ešte stále stojí Jurkovičova tepláreň, že vedľa nej stál ešte nedávno aj obrovský komín, že tu v búrlivých deväťdesiatych rokoch prekvitala avantgarda…

Namiesto metra park(ovisko)

Vydali sme sa preto na prieskum toho, čosa dialo za posledných vyše 100 rokov na miestach za nevábnym reklamným plotoma v jeho bezprostrednom okolí. Na miesta, kde boli koľajnice už dávno pred tým ako ich začali reinštalovať na nový Starý most. Táto plochaby mala byť podľa platného územného plánu (alebo ak chcete aj podľa najnovšieho scenára slovenského sci-fi) stanicou metra. Preto nieje povolené postaviť tu žiadnu trvalú stavbu. Presnejšie povedané, táto prípadná trvalá stavba už musí zahŕňať aj onú stanicu metra a až následne môže investor teoreticky prilepiť aj niekoľko multifunkčných nadzemných podlaží. Teda kým nie je metro, môže tam byť pokojne aj park. Môže? Sme partička idealistov?

„Duch parkoviska” zasa nestojí úplne na vode (pravda, tá je o niekoľko metrov ďalej), podľa mapy mesta z r. 1940, ktorú nájdeme zreprodukovanú v knihe Viery Obuchovej Priemyselná Bratislava, slúžila parcela v rohu pomyselného trojuholníka ako depo železníc. Následne plocha hostila objekt s názvom remíza MHD (novšie vozovňa). Dopravný podnik má v priľahlej lokalite stále svoju administratívnu budovu, známejšiu na čierno cestujúcej verejnosti hlavne ako miesto, kde sa platia pokuty. Spoločnosť Ballymore tu mala desať rokov tzv. dočasné obslužné parkoviskopre objekt Eurovea. Dočasnosť sa mu mala skončiť presne 1.11.2015. Potom bolo v pláne, že spoločnosť pristúpi k „stavbe trvalého charakteru”, rozumej stanice metra. A stále nič… Sú isté pokuty, ktoré žiaľ zaplatíme všetci.Aj rok 2000 nám kedysi prišiel sci-fi. Nastane v tejto lokalite akási vesmírna anomália, niečo ako trvalá dočasnosť?

Sladké večery v Stoke

Stoka, to bolo predovšetkým osobné „miesto” (place) s charakterom v ponímaní teórií antropológa Marca Augé. Stoka stále je divadelnýsúbor, ktorý založili v roku 1991 režisér Blaho Uhlár a výtvarník Miloš Karásek. Na Pribinovej sa do roku 2006 venovali špecifickej autorskej divadelnej tvorbe, odohrali tu 25 premiér. Divadlo, ako aj jeho priestory disponovali špecifickou poetikou krehkých vzťahov, na pomedzí punku a umenia, dočasnosti a trvalosti, asi ako celkový genius loci miesta. Niečo, čo bolo len vtedy a tam, životný pocit vnútornej slobody. Rečou územných plánov: dočasná kultúrna funkcia. K pozitívnym miestam na mentálnych mapách a územných plánoch patria aj parky, možno aj také, aké boli na tejto ploche naznačované v niekoľkých starších vizualizáciách spoločnosti Ballymore Properties. Na našu otázku ohľadom ďalších plánovs dočasným parkoviskom zatiaľ neodpovedali. Prečo tam ten park nie je, keď by pokojne mohol byť?

Máš už svoje obľúbené parkovisko?

Do kontrastu k takýmto sídelným funkciám dáva Augé non-place, čiže neosobné nákupné haly, letiská, autobusové zastávky a - parkoviská – miesta, ktoré nevytvárajú vzťahy, nemajú výnimočnú historickú hodnotu, estetickú kvalitu, či osobitú identitu. Dá sa mu samozrejme oponovať, že pre niekoho ako jednotlivca, môže byť v jeho jedinečnej životnej histórii aj najšpinavšie letisko tým najmilším miestom, pokiaľ sa mu viaže napríkladso stretnutím so svojím životným partnerom, avšak na základe spoločenského konsenzua ďalších objektívnych kritérií asi väčšinaz nás tuší, aký je rozdiel medzi parkom a parkoviskom. A aké rozdielne sú ich potenciályna vytváranie kvalitného verejného priestoru. Netreba ani študovať antropológiu.

Urbánne stratégie na „dočasných” parcelách môžu mať rôzny charakter. Parkoviskomá tiež niečo do seba, avšak ako spoločensky najvýhodnejšie boli vyhodnotené zdola organizované kultúrne funkcie opustených lokalít. Prečo? Samospráva má aspoň na chvíľu pokoj od aktivistov, majú k objektu vzťah, budujúmu (aj úradníkom, čo to povolia samozrejme) pozitívny imidž v komunite prakticky zadarmo, môže sa vyriešiť tiež otázka kontroly a ochrany, prevencia pred ďalším zbytočným pustnutíma pod. Máte svoje milované asfaltové parkovis- ko kam sa chcete s priateľmi vracať?

Metropola, ktorá sa ňou radšej nestala

Pointou celého je, že už je 1.11.2015 a bratislavské metro sa stále nezačalo stavať. Blaho Uhlár, zakladateľ divadla Stoka hovorí: „Stoka tam mohla stáť pokojne doteraz. Ale mestské autority nepotrebujú autentickú kultúru. Robili sme lacné divadlo, pre mňa nebola prioritou revolta, ale tvoriť ako som chcel. Tu je skôr záujem aby nezávislá kultúra neexistovala, lebo sa na nej nenabalí žiadny funkcionár.” V roku 2002 mali divadelníci plány osídliť na kultúru budovu bývalej trakčnej meniarne. Tehlová stavba so sedlovou strechou ozdobenou dekoratívnym geometrickým orámovaním by vydala na poriadne cool kulturfabrik – hipster – kreatívny – urban – space – či – place. Takto nám ostáva akurát tak nadšenie z objavu starých fotografií, ktoré vlastne nie sú až také staré… Architekt Michal Janák k charakteru tejto oblasti uviedol:„Kvalitou určitých miest je priestor. Kvalitou tohoto miesta je pamäť. Priestor má totiž tú vynikajúcu vlastnosť, že popisuje spoločnosť presne takú aká je. Tu však je zaujímavý tým, čím mohol byť a nikdy asi nebude. Je to pamäť fiktívnej Bratislavy, mesta ktoré mohlo byť metropolou, ale radšej sa ňou nestalo. Bratislava metro funkčne nepotrebuje, ale predsa len, je to práve ten iniciačný rituál, ktorý z hromadnej dopravy robí exotický teleport. Mesto už nepredstavuje kontinuálnu sekvenciu scén, ale zhluky priestoru, oddelené tunelom. Metro bolo pre Bratislavu poslednou výzvou kolektívnej priestorovej produkcie.”

Osvojíme si filozofiu pominuteľnosti?

Keď sa nad tým zamyslíme do hĺbky, ajmy ľudia, aj veľa stavieb sme na tento svet umiestnení dočasne. Aké sú však trvalé hodnoty, odkazy, ktoré môžeme zanechať ďalším generáciám? Architektúra a prostredie, v ktorom žijeme je odrazom našej spoločnosti. Môže v nej byť okrem záujmu o zisk, letargie a prázdnej utilitárnosti snáď aj trochu miesta pre úctu k rozmanitosti, lokálnym špecifikám, záujem o dlhodobé riešenia vyžadujúce si viac prvotnej námahy, citlivosť k histórii a podobne. Ani dobré, ani zlé riešenia nemusia byť ešte úplne „konečné”. (text bol pôvodne publikovaný na blogu Denníka N, november 2015)

Spolupracovali: Blaho Uhlár, Ľubo Burgr, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Marek Piaček, Jozef Chmel, Ingrid Hrubaničová, Vlado Zboroň, Erika Lásková, Ladislav Kerata, Peter Zagar, Monika Čerezni, Miloš Karásek a ďalší