GUnaGU

Viliam Klimáček: Môj genius loci

GUnaGU vzniklo v roku 1985 ako kamarátsky projekt mňa a Ivana Mizeru. Obidvaja sme boli po čas vysoko školských štúdií amatérski divadelníci. Moja lekárska fakulta nemala žiadne študentské divadlo, Ivanov „matfyz“ mal v tých časoch preslávený Pegasník. Vtedy takmer pri každej vysokej škole vznikali autorské divadlá, minisúbory troch-piatich ľudí, ktorí väčšinou hrali vlastný repertoár. Sami si napísali texty, zlo žili piesne a bavili spolu žiakov.

Už spomínaní Pegasníci boli pre mňa v tých rokoch špička. Divadlo sme všetci robili preto, aby sme sa v socialistickom surrealizme osemdesiatych rokov celkom nezbláznili. Nemali sme ambície stať sa profesionálmi, týmibolištudenti VŠMU, ktorí hrali svoju klasiku. My „neumelci” sme boli oveľa menej tech-nickejší, nepresnejší,živelnejší, no mali smeväčšíťah. Bola v tom akási drzosť a šťastné objavovanie tém a foriem, ktoré sa námamatérom prepiekli. Nadnesene, medzi nami a profi hercami bol rozdiel ako medzi punkoma arrockom, ale hneď dodávam, že žiadni„divočáci” sme neboli, len tej slobody smemali viac než kolegovia, ktorí sa zodpovednepripravovali na to, ako robiť veľké, nadčasovéumenie. Veď kde vtýchčasoch režíroval napr.Jozef Bednárik? V dedinskom divadle v Zelenči, kde urobili svojho famózneho Kafkua Maupassanta (Premena a Guľôčka), ktorýmidobyl svetové festivaly na miestach, kam saprofesionálne súbory, zošnurované cenzúroua akademickými nárokmi, vtedy nedostali.

Divadlo U Rolanda

Bola to pivničná scéna na niekdajšom Námestí 4. apríla (dnes Hlavnom), presne tam, kde je japonský konzulát. Do pivnice sa išlo strmými schodmi oblúkovou chodbou, na stene boli vešiačiky na kabáty, odbočili ste vpravo cez záves a ocitli ste sa rovno na javisku. Za ním bola klenbová sála, odhadujem štyridsaťmiestna, s niekoľkými radmi stoličiek. Aby tí vzadu videli, predné stoličky mali skrátené nohy a prvý rad bolo sedenie typu kolená pri brade. Mal som vtedy svieže kĺby a nerobilo mi to problém. Rolanda, pomenovaného po fontáne na námestí, som prvýkrát navštívil ako medik v roku 1977. Bol som vtedy v prvom semestri stomatológie a spolužiačky ma tam zatiahli, že ide sa na kultúru. To, čo som videl, mi spôsobilo pozitívny šok. Bolo to Lyrické divadlo s pásmom Préverovej poézie. Dvaja muži, jedna gitara a jedna (dve?) ženy. Myslím, že tam hrávala aj Soňa, neskôr Müllerová a Darina Abrahámová, možno aj Roman Polák ako študent tam robil svoje prvé réžie? Isté je, že hodinu sa hral a spieval Préver a ja som sa stal doživotným divadelníkom. Neskôr som tu videl ešte pásma básní Desnosa a Cendrarsa, aj precízne Šuplatovo divadlo Faust, samozrejme Pegasník, ale Roland bol miestom aj pre koncery folkového združenia Slnovrat. Ak zakladateľskej generácii priestoru patrili aj lekári Peter Belan a Peter Hudec (áno, ten neskorší minister kultúry, čo utekal z ministerstva s kabátom cez hlavu), ale hrával tam aj Jaro Filip, či sa v minirole mihol aj Rudo Sloboda. Tá pivnica prosto mala správnu temperatúru pre slovenské hlavy.

Ja som urobil konkurz do divadla Ívery (tuším nikto iný ani neprišiel), najprv som s nimi hrával v dome kultúry Dimitrovec, na konci sveta, kúsok od rovnomennej chemičky, potom ich šéfka Jana Krčmářová urobila skvelýťah a divadlo presťahovala k Rolandovi. Hral som tam v Macourkovej Hre na Zuzanku, ktorá ma dodnes očarúva skvelým textom, ktorý do priestoru jednej hodiny natlačil tragikomédiu ľudského života ako polievku do maggikocky. Druhý a posledný môj opus s Ívermi bola semaforská Taká strata krvi, hral som tam na tenorsaxofón, RoberBaroš na klavír a po jednom predstavení sa mi prihovoril bradatý vlasatý exot, s ktorým sme sa neskôr celoživotne spriatelili a on ma začal volať na svoje súkromné výstavy doma (v kvitnúcom socializme nikde inde nestáli o jeho diela) – Otis Lauber. Hrať som prestal v roku 1983, kedy som končil LF UK ako Me-dicinae Universae Doctor. Ačakala ma ročná vojenská služba a pocit, že „mládí v prdeli, do důchodu daleko”, že už ma ten reálny socík zaživa zožerie a ja budem po špitáloch liečiť, liečiť, až sa uliečim. Netušil som, že najväčšie dobrodružstvo môjho života sa iba začína.

Vznik GUnaGU

S Mizerom sme sa počas vojenskej služby stretávali na polceste medzi našimi útvarmi, v Ružomberku (ja Zvolen, Ivan LiptovskýMikuláš). Tam pri pive ktosi z nás len tak vyslovil: kedy si my dvaja spolu zahráme? Ako viete, počas vysokej som bol Íver, on Pegasník. A hneď sme začali piecť, že niečo napíšeme a založíme. Mizera mal nápad na štrukturálnu parafrázu prvej hry Voskovca a Wericha Vest Pocket Revue, ktorá je klasikou malých divadiel (a ovplyvnila nielen nás, ale dávno pred nami aj Semafor, Radošinské naivné divadlo či Lasicu & Satinského). Takže sme našu hru začali písať tak, ako by to asi Voskovec a Werich napísali, keby boli v roku 1985 mladí ako my. Čo by im vadilo? Na čom by sa smiali? Čo by pokladali za „hovadné”? A vznikol kabaret Vestpoketka. Názov GUnaGU sme vymysleli vo vinárni U tetušky, čo bola za socíku jedna z mála súkromných vinární. Bola v podzemí pri Starom rozhlase a zmestilo sa do nej snáďpätnásťľudí. Dnes už neexistuje, na jej mieste stojí Falkensteiner hotel. Tak sme v roku 1985 založili divadlo, ktoré malo ako svoj jediný bod umeleckého programu zahrať a rozpadnúť sa. To bol náš umelecký manifest. Ale po pár reprízach sme utrpeli šok: hra sa páčila! Tak sme svoj manifest hanebne porušili hneď na začiatku a odvtedy až dodnes GUnaGU uviedlo vyše šesťdesiat pôvodných hier az amatérskeho súboru jedného lekára a troch matematikov (bola s nami aj Ivanova žena Zuzka Benešová a Milan Paštéka) sa stal profesionálny súbor, ktorého tváre sú dnes mediálne známe, súbor, v ktorom radi hosťujú aj Emília Vášáryová či Zuzana Kronerová… Az ktorého zakladateľov som tam do dnešných dní ostal už iba ja. Vere mi, nič z tohto som si neplánoval. Stalo sa to akosi mimochodom.

Dom kultúry Ružinov

Za socíku ste nemohli mať súbor, aj keby stevňom just recitovali iba Leninove spisy, len sám osebe. Každý musel byť takzvane

Urobili sme v ružinovskej malej sále pár premiér. Našli si nás aj štáby nejakých televíznych relácií pre mladých, začalo sa o nás písať, ľudia chodili. Ale zažili sme aj tzv. schvaľovačky, čo bolo predvedenie hotového opusu pre pár súdruhov v sále, mŕtvolnejšiu atmosféru som nezažil a odpovedali jej aj naše mizerné herecké výkony. Ale kývli nám a mohli sme hrať. Vyžadovali sa dva kladné posudky. Ak bol zriaďovateľšikovný, oslovil tých tolerantnejších a súhlasné posudky boli na svete a mohlo sa hrať. V tej sále som zažil jedno z posledných predstavení Pegasníka. Andrej Ferko pre nich napísal hru, ktorej prvá časťbola inscenovaná príručka Zboru pre občianske záležitosti – to jest vzorové prehovory pri narodení nového socialistického občana, pri odovzdávaní občianskych preukazov, pri svadbách a samozrejme aj smútočné prejavy. Bola to nálož takej kvality, že pri predvedení nás ani nepustili do sály a odohralo sa to len pre pár súdruhov a pár kamošov, čo sa tam prešmykli, no či sa to vlastne hrávalo, netuším a je to otázka na bývalý Pegasník. Radostným kontaktom každodenných skúšok bol vrátnik, dôležitý muž, ktorý nás prinútil sa zapísaťdo „prezenčky” aaž potom nám vydal kľúče. Svoje pôsobenie sme tu zakončili Divadelnou päťročnicou, kedy sme tri dni robili rôzne akcie, happeningy, predstavenia a pod. Jednou bol aj intelektuálny bufet, kde sme hosťom na objednávku nenalievali, ale recitovali básne, aforizmy a pod. Hrala aj poštárska dychovka a priestor dostal aj môj šialený saxofónovýprojekt (hraj, kto chceš ač o chceš) alebo výstava strojčekov Aleša Votavu. Po akomsi predstavení, kde sme hosťovali v „kulturáku” na Vajnorskej, sme dostali lano od p. Svobodovej a prešli sme do novootvoreného klubu Čierny havran.

Čierny havran

Bol to čerstvo zariadený pivničný klub na Wolkrovej ulici (dnes Biela). Stále existuje a hrá sa tam divadlo. Dolu sa schádza strmými úzkymi schodmi, vľavo je vchod do sály a vpravo šatňa a malý sklad. Spolu so Stokou Blaha Uhlára sme boli prvé súbory, ktoré tam v roku 1991 hrávali. Asi rok sme hrali vedľa seba a potom Stoka odišla do priestorov oproti dnešnej Eurovei, kde je dnes krásne parkovisko. V klube sme sa striedali ešte s jazzovými muzikantmi, hrali sme raz do týždňa, vo štvrky. My, ktorí sme dovtedy hrali dva – trikrát mesačne, sme zrazu pocítili tlak, až nátlak pravidelnosti. Ktosi múdry povedal, že najväčšia inšpirácia je termín a tak nás naše štvrky prinútili pracovať. Prvé predstavenie Hlt (od slova hltať) bola hra o krajine, ktorá miluje kultúru a opája sa krásnom a kde jedia iba disidenti v podzemí. Bola to naša reakcia na záplavu animákov v televízii, ilustrovaných biblií a komercionalizáciu verejného priestoru, ktorá sa nám dnes zdá prirodzená, ale vtedy, v roku 1991, vere, bol to šok. Na skúšky sme chodievali občas cez námestie SNP, kde hlú-čik žien spieval národné piesne a my sme sa smiali z tohto závanu devätnásteho storočia v Bratislave. Ale Slota a Mečiar nás o smiech rýchlo pripravili. Čierny havran mal jedinývetrák a bol dosť klaustrofóbny. Pôvodne bol natretý odporne na bielo, ale počas jedného dňa sme zobrali valčeky a urobili ho hodným svojho názvu. K interiéru patrili aj malé stolíky, ale tie sme rýchlo presunuli do šatne. Mesiac čo mesiac sme sa báli, či sa udržíme, či prídu diváci a tento tlak nás naštaroval do energie, ktorú vyžaruje GUnaGU dodnes. Píšem o tom v dvoch knihách, u Bagalu vyšlo GUnaGU: príbeh jedného divadla a v Ikare celostrie-borná zrkadlová kniha GUnaGU… GUnaGU? GUnaGU!

Františkánske námestie

Dlhoročný podporovateľ malých divadiel Dino Hutár mi povedal, že pár metrov od Havrana ide mesto otvárať nový klub a či tam ne-chceme prejsť. Neváhal som ani minútu a bol som si priestor pozrieť. Pivnica s klasickými drevenými kobkami na zemiaky a na uhlie a cez dvere vľavo sa vchádzalo do priestoru, ktorý som za socíku poznal ako vináreň U Jul-ky. Bol som tam iba raz, pamätám si mach na stenách a doňho povtláčané mince. Chuť vína si nepamätám, ale jeden pamätník mi potvrdil, že bolo mizerné. Mohol som pred úpravou zasiahnuť do projektu a tak prehĺbili podlahu, aby pivnica nemala taký nízky strop. Tam, kde je dnes oblúk javiska, bola stena a v nej tie dvere do Julky. Statici stenu vybúrali a oblúk prekryli betónovým nosníkom. Je pekne stará, má v stenách gotické kamene, renesančné tehly a nad tým všetkých je hi-tech dvad-siateho storočia – klimatizácia a reflektory. Divadlo má vzadu šatňu a prvý krát v našej histórii herci nemusia chodiť na toaletu sto metrov inde. GUnaGU tam hráva dodnes. Na-písal som preň v máji 2016 site-specific hru Socík, sladký socík. Deje sa v roku 1984 vo vinárni U Julky a je to príbeh generácie, ktorá sa dokázala baviť nielen vínom, ale aj poéziou beat generation.

GUnaGU vzniklo vo vinárni U Tetušky a časom prešlo do vinárne U Julky. Opísali sme po tridsiatich rokoch čosi ako dialektickýoblúk z vinárne do vinárne. Našli sme skvelýpriestor, dostatočne kontaktný a intímny, pre 85 divákov, ktorý nám vyhovuje. My, čo sme divadlo pôvodne ani nechceli robiť, máme stále vypredané. Vážim si to a neprestávam sa čudovať. Ale nový priestor už asi nechcem hľadať a zdá sa, že moja cesta po bratislav-ských sálach a suterénoch tu aj skončí.